Říjen 2014

Peklo s chvíľkovým zábleskom svetla...

8. října 2014 v 16:51 | Inukaja
"Toto je nové dievča, bude s vami na izbe. Meno neviem, takže vám ho neviem povedať, privítajte ju tu," predstavila nám opatrovateľka nové dievča, ktoré ku nám do decáku prišlo.. Mám 16, ale ešte nikdy som tu také pekné dievča nevidela. V rukách mala bielu nočnú košeľu a stále stála v strede izby. Opatrovateľka odišla a ona sa pozrela na mňa. Zaujímalo by ma, prečo je tu. Nevyzerá ako malé decko a som zvyknutá, že sú tu deti obvykle od mala. Pomaly prišla bližšie ku mne a potichučky sa ma spýtala, kde bude jej posteľ. Bohužiaľ, ako som si všimla, žiadna posteľ nebola voľná, tak som ukázala na moju a ona si tam položila nočnú košeľu.

"Taaak," roztvorila dvere opatrovateľka, "vidím, že si sa už zabývala, môžete začať so svojou prácou!" Prikázala a dievčatá sa pobrali preč. Vzdychla som si. Myslela som na ňu. Zostala stáť pri mne, ale ešte vôbec nevie, čo ju čaká... Aké je to tu ťažké. "Musíme ísť aj my, tresty tu bývajú naozaj kruté a určite žiaden z nich nechceš," povedala som jej a usmiala som sa. Rýchlo sme ostatné dievčatá dobehli a prišli sme do tmavej obrovskej miestnosti s veľa stolmi, na ktorých boli poukladané velikánske nádoby s vodou. "Ako sa voláš?" spýtala som sa toho nového dievčaťa keď sme začali prať kopu oblečenia.

"Haru.." Oh, takže Haru.. Zaujímavé meno a možno je to prezývka, kto vie... "A koľko máš rokov?" vyzvedala som popri práci ďalej. "Pred dvomi mesiacmi som mala 14," zadívala som sa na ňu. 14... Prečo tu je... "Sakra!" skríkla, pretože si nešikovne vykotila vodu na seba. V tom okamžite vošla dovnútra opatrovateľka. "Ešte si len prišla a už robíš problémy?! Poď so mnou!" prikázala. "P-pani! To ja som tú vodu na ňu vylia..." ani som nedopovedala vetu a už ma držala za vlasy a ťahala za sebou. Vedela som, kam ma ťahá. Vedela som, že keby nezaklamem, čakal by Haru trest. Krutý trest. Len kvôli tomu, že na seba vyliala trocha vody...

"Ľahni si!" zakričala tým najodpornejším hlasom, akým vedela. Ah... ľahla som si. Na ten stôl, ktorý som už tak dlho nevidela a ani som nechcela. "Asi ti to tu chýbalo, čo?! No veď počkaj, chceš rebelovať? Miesto roboty sa zabávať? Naozaj?!" "Aaahh!!" Ucítila som na chrbte štipľavú ranu. "N-nie, prosím! Mrzí ma to! Už to nespravím! Nikdy..!" začala som kričať, pretože som cítila jednu ranu za druhou. Bič... "Strašne to bolí! Prestaňte!" Silno ma pretočila a pritlačila chrbtom o stôl. To bolí ešte viac... "Na to si mala myslieť predtým," teraz som videla jej tvár, uškŕňala sa. Robí jej to radosť, týrať nás...

Po hodine ma chytila za roztrhané šaty, vyhodila z miestnosti a dvere zabuchla.. Dopadla som na zem. "B-bolí to... strašne moc..." šepkala som si pre seba. Pozrela som pred seba a zbadala som plačúcu Haru, ktorá sa sklonila ku mne a pomohla mi dostať sa odtadiaľ. Mala som uplakanú tvár, krvavý chrbát, šaty tiež, k tomu boli ešte aj úplne dotrhané. Ale na tom nezáležalo, tá bolesť bola neopísateľná. Prišli sme do izby v ktorej ešte nikto nebol, pretože ostatné dievčatá ešte prali. Jemne ma položila na posteľ. "Prečo si to spravila..." plakala, "spravila ti toto kvôli mne?" "N-nie...Neznáša ma už roky, ty za to nemôžeš," zaklamala som. "Neznieš moc presvedčivo. Keby to nebolo kvôli mne, prečo by si sa ma vtedy zastala? Predtým, než sme išli prať to oblečenie si mi vravela o trestoch. Odpykala si si môj trest?" "J-ja... Nechcela som, aby si to zažila. Jej tresty sú naozaj príšerné, nechcem, aby si trpela tak, ako väčšina z nás," rozplakala som sa tiež a po chvíli som zaspala.

Pokiaľ som spala, musela mi vyčistiť rany a aj šaty sa mi zázračne zmenili. Ráno mi bolo naozaj príšerne. Ale... Zobudila som sa a ležala pri mne. Všetky moje rany boli obviazané... "Dobré ráno," popriala mi s najkrajším úsmevom, aký som kedy videla. "Rána tu nikdy nie sú dobré," povedala som pravdu a bohužiaľ som zničila ten jej krásny úsmev. Zase sa rozleteli dvere: "Ako to, že ste tu už len vy dve?! Mali ste už byť dávno v záhrade!" "Ale... Ona je predsa chorá!" "Budeš mi odvrávať?!" pozrela sa na Haru tým jej brutálnym výrazom. Haru išla niečo povedať, ale prerušila som ju. "Prepáčte jej to, je tu predsa nová, naučím ju, ako sa má správať. Prezlečieme sa a hneď sme v záhrade," ospravedlnila som sa. "No veď preto, pohnite si!" zabuchla dvere.

"Čo si jej to povedala?" spýtala sa ma s úplne zúfalým výrazom a nepochopením v hlase. "Ty si sa jej ospravedlnila...? Prečo? Zabudla si, čo ti včera spravila? V mojom svete, keby mi niekto takto ublížil, stonásobne by som mu to vrátila a..." "Prezleč sa..." povedala som jej tichým hlasom pokiaľ som si na seba navliekala šaty. Poslúchla ma a o pár minút sme už strihali kríky v obrovitánskej záhrade. "Vieš..." začala rozprávať Haru, "som tu preto, že som sa pokúsila niekoho zabiť. Kvôli tomu, že ublížil dievčaťu o ktorom som si myslela, že je moja kamarátka. Lenže... Ona sa toho niekoho ešte zastala a zavolala mojich rodičov, ktorí ma nepochopili a dali ma sem," počúvala som ju so zatajeným dychom. V mnohom sa podobala na mňa. Aj keď by to pre iných znelo psychopaticky, tiež som schopná kvôli niekomu, koho mám rada spraviť čokoľvek. Tak preto tu je.

"Zabila by si aj mňa?" "Nie! To určite nie..." "Ani keď si ubližujem?" "Čože?" "Povedala si, že si schopná zabiť človeka vtedy, keď by ubližoval niekomu, koho máš rada." "Ehm...Áno." "A.. Ja nechcem žiť. Nemá to cenu, žiť tu. Dva roky tohto týrania už nezvládnem. Ubližuje mi to. Zabi ma." "Ale to si neubližuješ ty. Ale tá ženská... Keby niekto vedel, čo tu robí, tak..!" "Nemá to cenu, nikto sa to nedozvie," skočila som jej do reči a pokračovala v strihaní kríkov. Vtom ma do nich niekto sotil. Spadla som akurát do tých s tŕňmi. Haru za mnou letela za chvíľu tiež. Aj keď ma všetko bolelo, nejako som sa pozbierala a jej som pomohla vstať tiež. "Si v poriadku?" spýtala sa ma starostlivo. Prikývla som, aj keď som cítila, že tie tŕne a ostré konáre ma dopichali do rán na chrbte aj všade inde. Ju našťastie moc nie, keďže hneď ako som videla, že padá, potiahla som ju za ruku a spadla na mňa.

"Kto to bol?!" zakričala Haru na celú záhradu. "Haha, ja, čo spravíš?" postavila sa pred ňu Jasmine. Aj keď je stadiaľto, je poriadne namyslená. "Ako si si to vôbec dovolila?" povedala Haru a schmatla ju za tričko. "Hm?!" "A čo ako, tak som do vás sotila, začaruješ ma?" "Vyzerám snáď ako čarodejnica? Spravím ti niečo oveľa horšie!" Zakričala, začali sa spolu biť, po chvíli sa zdalo, že ju škrtí a presne v tom prišla opatrovateľka. "Ako mi vysvetlíš že ju škrtíš?!" "Sotila nás do kríkov!" "Ona? Aspoň si nevymýšľaj a odpovedaj mi, prečo si ju škrtila?!" "Ja som jej to prikázala!" zamiešala som sa do toho. "Takže ste to zase vy dve... Tento krát pôjdete so mnou obe!"

Tá miestnosť.. Potkla som sa a spadla som. "Vstávaj!" zakričala po mne a ja som sa rýchlo postavila. "Si tak neschopná, nevieš ani kráčať?!" Už mi rupli nervy, nezvládla som to... "Ja som neschopná?! Vy ste odporná! Ako sa dokážete vôbec pozrieť do zrkadla? Tešíte sa z utrpenia iných! Týrate nás tu len kvôli vášmu potešeniu! My perieme, staráme sa o záhradu, upratujeme a robíme rôzne iné práce. Spravíme malú chybu a strestáte nás tak, akoby sme vás okradli, ublížili vám, zabili niekoho... Prečo?! Nie.. Ja nie som neschopná, to vy ste len skazená stará úbožiačka!" Cítila som, ako mi na líci pristála jej ruka. "Ako si dovoľuješ..." "Čo?! Povedať pravdu?" "Toto si odskáčeš!" "Aj tak je mojim jediným prianím umrieť! Zabite ma!" zakričala som po nej a Haru sa len dívala.. "To by si netrpela..." povedala s úškrnom a ja som sa rozplakala.. Ona...

Zamkla dvere, prišla ku Haru, pohladila ju po hlave a začala ju bozkávať. Zakričala som, zhrozila som sa a zrútila sa na zem. Ona ju rýchlo odsotila. "Čo to robíte?!" "Nevrav mi, že sa ti to nepáči..." usmiala sa. "Máte najmenej 50, tak čo myslíte?" drzo povedala a utrela si ústa do rukávu. "Ste nechutná..." "Naozaj?!" schmatla ju za šaty, pritlačila o stenu a... "Prestaňte!" chytila som ju za ruku a odtlačila od nej, nemohla som sa na to dívať! Nepomohlo mi to. To čo sa stalo toho dňa bolo niečo príšerné... Keď náš trest skončil, pomaličky sme sa ledva odplazili na chodbu. "Prepáč, že som ťa nedokázala ochrániť..." povedali sme skoro dvojhlasne. Cítila som sa hrozne. Nikdy, ale nikdy mi nebolo tak mizerne, neublížila len mne, ale aj jej, veľmi... Nikdy som nikoho tak nenávidela, ako tú ženskú a ešte nikdy som nemala nikoho tak rada, ako Haru...Za pár dní... Objala som ju. Silno som ju objala, myslím, že mohla byť rada, že som jej nezlomila rebrá a všetky kosti, čo v tele má a pomaličky sme prešli do postele. Nezvládla som to. Ona už zaspala, no ja som nemohla...

Vybavila som, aby si ťa adoptovala dobrá rodina, postarala som sa o to, aby si nezostala tu, na tomto strašnom mieste. Mne by sa to nikdy nepodarilo, ale tebe áno. Už to tu nezvládam a preto to skončím. Prepáč mi to. Bola si mojim slniečkom v týchto pochmúrnych dňoch a za tých pár dní som zistila, čo znamená mať niekoho rada. Ďakujem. Verím, že sa ešte stretneme... Preži pekný život, plný radosti a lásky. Zabudni na toto peklo. Mám ťa rada a vždy aj budem, zbohom...

Potichu som položila tento list tak, aby ho našla a s lanom som sa vybrala na povalu. Spravila som slučku a poslednýkrát vydýchla tu na tomto pekelnom mieste. Na ktorom som prežila trištvrte svojho pochmúrneho života, ktorého mi aspoň na pár dní osvietilo slniečko...

Girlfriend