Listopad 2011

Wotomeru - 14.časť ~

29. listopadu 2011 v 14:55 | Inukaja
Včera v noci ma opatrovateľka ošetrila a hneď po tom som išiel spať. Znovu do tej mäkkej mafiánskej postele. Nemôžem povedať že by to bol dobrý pocit, ale sťažovať sa nemôžem. Je to tu senzačné. Cítim sa tu ako také princiatko. Mám opatrovateľku, slúžku a ostatné služobníctvo. Vstal som z postele a šiel som sa poobliekať. V mojej skrini som zazrel novú kopu oblečenia. Šaty sa mi páčia, zdá sa mi, že sa trafili do môjho vkusu. Krásne nohavice, dokonalé sú aj tie tričká a mikiny. Ešte dlho som obdivoval dokonalosť tých nových kusov šatstva. Môj zrak spočinul na malej krabičke. Otvoril som ju a v nej ležala krásna retiazka. Tá teda musela byť drahá. Leskla sa viac ako mesiac vo vodnej hladine mora. Je tu aj množstvo šálov a šatiek, dokonca aj klobúk. Dokonalé. Je skutočne pravda že módu neobľubujem, ale pekné veci dokážem oceniť vždy. Navliekol som si tričko venované predpokladateľne od šéfa a rifle ktoré boli taktiež od neho. Všetko toto drahé oblečenie bolo od neho. Na krk som si hodil šál a na hlavu som si dal klobúk.

Vyzeral som dosť komicky, takže bolo pochopiteľné že hneď ako som zišiel zo schodov do hlavnej jedálne sa všetci začali pozerať na mňa. Mal som príliš dobrú náladu na to, aby mi ju pokazili. Pyšne som nadvihol hlavu a odkráčal ku môjmu stolu, kde som sa pozdravil Kenshimu. Naklonil som sa mu pri ucho a šepol som mu: "Ahoj zlato." A usmial som sa. Posadil som sa na moju stoličku a začal som jesť chlieb s marmeládou. S chlebom v ústach som sa na okamih pozrel na šéfka a žmurkol som na neho, keďže som si všimol že na mňa civel po celú dobu čo som jedol. Dojedol som chleba a odišiel som zo stola. Zamieril som do mojej izby. Kráčal som po chodbe a tento krát som prechádzal do mojej izby cez izbu šéfa, lebo dvere do mojej izby boli zamknuté. Podišiel som ku jeho posteli, zobral som si do náručia jeho vankúš a zaboril som si do neho hlavu. Tak krásne vonia...

Vankúš som si odtrhol od nosa keď do izby vošiel Kenshi. "Čo to robíš?" Och, asi ma videl. Nestihol som ten vankúš odhodiť včas. "Len som chcel vedieť že či ešte nemusím povedať služobníctvu aby ti ho oprali." Začal som sa vyhovárať. Šéfko sa ku mne priblížil a šepol mi do ucha slovo Iste... "Prečo šepkáš?" Vyplazil som na neho jazyk. "Ja sa ťa môžem opýtať prečo si v mojej izbe." Odpovedal mi. "Mám zamknuté dvere z vonku, môžeš sa ísť pozrieť." Vyzval som ho, zobral ma za ruku a išiel sa pozrieť na tie dvere. S ľahkosťou tie dvere otvoril a pochybovačne sa na mňa pozrel. "Zamknuté, hej?" Pousmial sa. Ja som si len vzdychol a poďakoval som mu. Zvalil som sa na posteľ a zistil som, že ešte stále neodišiel. "Mohol by si už ísť? Rád by som sa išiel umyť a potom spať, Kenshi." Potichučky som povedal a zakýval som mu. Ani sa nepohol. Tak som si pomyslela že keď ho budem ignorovať a pôjdem do kúpeľne tak odíde do svojej izby. Ale ako vidím, mýlil som sa. Hneď ako som na seba pustil prúd horúcej vody, stál vo dverách. Hneď ako som ho zbadal som sa začal kryť a zhodil som na seba uterák čo som mal prevesený na vani. Omotal som si ho okolo seba.

"Kenshi! Nemal si byť náhodou v izbe?!" Skríkol som po ňom. On na mňa čumel ako na zjavenie. Zas som sa cítil neskutočne trápne. Predsa len, bol to môj šéf a táto situácia bola fakt že trápna. Nehovoril som už viac nič, len som sa ho snažil vyhnať z kúpeľne, nech sa môžem v sprche zamknúť a v pohode dosprchovať. Tlačil som ho smerom k dverám povedal "Ahoj zlato" chytil ma za rozkrok a až potom sa mi ho podarilo vytlačiť za dvere. Rýchlo som ich kovovým kľúčom aj zamkol a zrútil sa na zem. Stále som nepočul buchnutie dvermi, asi stojí za dverami kúpeľne. Ani nepomyslím na to, že by som vyšiel z tejto miestnosti. Sedím opretý o dvere a čakám dokým odíde. Predsa len som sa išiel osprchovať. Poutieral som sa, obliekol som si košeľu a pyžamové nohavice a postavil som sa pred zrkadlo. Pozeral som sa na seba. Blond vlasy a zelené oči, áno, to som ja. Môjmu štýlu ďakujem môjmu vzoru, idolu, mojej inšpirácii... Schytil som do ruky kefku, natlačil som na ňu pastu a začal som si umývať zuby. Ťah sem, ťah tam, nič nezvyčajné. Opláchol som si aj tvár a namazal som sa nočným krémom. Je pravda že nie som dievča, ale o svoju pleť sa starám. Vzdychol som si. Pomalinky som pootvoril dvere...

"Sakra!" On tam ešte stále stál, myslel som si že už je preč. Nestihol som zabuchnúť dvere, vopchal si medzi ne nohu a vkĺzol dnu. "Nemáš právo ma vyhadzovať" Usmial sa na mňa tým jeho zvrhlým úsmevom. Stále sa na mňa len usmieva. Znepokojuje ma to. "Som v kúpeľni, Kenshi! Mám právo na súkromie. Aspoň... V sprche!" Kričal som, áno, kričal som na svojho šéfa, mal som strašné nervy. Predsa len, videl ma nahého. Ale aj tak som miloval jeho dokonalé oči. Hnedé, žiarivé, dokonalé. Tie, na ktoré mám slabosť.

Wotomeru - 13.časť ~

17. listopadu 2011 v 21:54 | Inukaja
Dobrý večer... Mám radosť z toho že som už konečne dopísala túto časť, bola pre mňa ako horror. *Smeje sa*. Vôbec som nevedela ako mám priebeh boja napísať, malo to vyzerať úplne inak, je úplna hovadina že ľudia z terajšej doby by bojovali s mečami a štítmi, ešte k tomu mafiáni, no ale šak čo, fantázii sa medze nekladú, no nie? :D
Meno: Vyhratý boj
Dĺžka písania:Dve prvé dni tak po pol hodine, posledný deň hodinu.
Slov: 912
Obsah: Priebeh boja.

Pár odrážok sťažností ~

16. listopadu 2011 v 21:34 | Inukaja |  Denník
Konnichiwa ~
Potrebujem sa po dlhej dobe zas vyrozprávať a obeťou posluchu budete bohužiaľ vy, aj keď sa na mňa môžete vykašlať...

  • Neznášam to, to že mám toľko rokov koľko mám. Áno, nestalo sa mi nič, ale aj tak mám strašný pocit že som úplne nepotrebná, že nikomu na mne nezáleží... Ale čo si budem nahovárať? Je to tak. Áno, mám pár kamarátov, ale aj tak ma užiera pocit, že môj vek je malý. Menší ako by som potrebovala. Keď sa moji "starší" priatelia rozprávajú o tom, na aké párty pôjdu, o kamošoch a tak, cítim sa tam moc nemožne. Vtedy viem že ešte medzi nich nepatrím a tak moc by som chcela. Som pri nich, ale stále sa bojím niečo povedať. To nie ani že bojím, ale myslím si že je všetko čo poviem nevhodné, neprimerané a neviem aké. Ale strašne sa teším keď sa mi prihovoria, vtedy sa cítim naozaj dobre. Kvôli môjmu veku nemôžem hento ani hento, ale doby kedy sme spolu považujem za výnimočné. Niekedy mi nič nepovedia, stačí mi keď sa na mňa iba pozrú :3
  • Som úchylná, nemožná, šibnutá ale aj neskutočne sebecká a bezohľadná...Mám sa zmeniť? Keby to bolo také jednoduché. Snažím sa aj napriek mojej hnusnej povahe pomáhať, nehádať sa, lenže... Rodine sa snažím pomáhať aspoň po troche. Hádky sú zvyčajne stále s tou istou osobou. A to len kvôli tomu že účinkuje aj moja ďalšia sprostá vlastnosť, Nerozhodnosť. Neviem sa rozhodnúť a to len všetko komplikuje. Rozhodnem sa a je to zle, nerozhodnem sa, tak sa nepohnem ďalej. Som nemožná, je to tak. Čo chcem docieliť? Pomalinky sa chcem snažiť zamať všetky moje zlé vlastnosti. Nebude to ľahké ale to je do budúcnosti.
  • Svet internetu sa mi neskutočne páči. Môžem uniknúť z reality a správať sa tak, ako chcem. Ako chcem sa môžem správať aj v skutočnosti, ale to je iné. Komunikácia prostredníctvom celého počítača, nie len internetu sa mi páči aj kvôli tomu, že si môžem písať s ľudmi ktorými si rozumiem bez toho aby som ich poznala, môžem snívať o tom, že sa s tými ľudmi v budúcnosti stretnem, vytvárať si platonické lásky a veriť v to, že tí ľudia ma majú radi aspoň trošku. Viem že sa na niektorých ľudí rada viažem čo mi neprospieva, ale ja si proste nemôžem pomôcť. Je pravda, že niektorým z tých ľudí na mne vôbec nezáleží, že si so mnou ani nechcú písať a píšu si so mnou len preto, že som im napísala ja. Je mi to jedno, mám ich rada a tak to aj zostane.

Popísala by som sem ešte mnoho, vážne kopec ďalších odrážok, ale nebudem sa ľutovať. Som predsa tá, Tá čo má vždy dobrú náladu. Nedepčím, nesmútim, som v pohode a tak to aj zostane. Mením sa, podľa určitej osoby k zlému a to sa niekedy tak snažím. O niečo ma niekto poprosí a snažím sa mu vyhovieť, aj keď niekedy lenivosť nepopustí. No, za chvíľu sú Vianoce a potom Nový rok, konečne :3 Článok ako prebiehal rok 2o11. Spoznala som síce dosť nových a skvelých ľudí, ale inak tento rok nebol až tak skvelý. Jediné na čo sa teraz teším sú moje narodky ktoré mám 18., Vianoce a potom Nový rok. Článok ukončím asi takto: Celý život sa točí a točí, celý život jak na kolotoči. ~

1oo otázok o mňe.

9. listopadu 2011 v 18:09 | Inukaja |  Můj profil
1.Celé meno : Karin Inu Kováčová (Inu De Karine)

2. Prezyvku : Inu

3. Narodeniny : 18.11.1999.

4. Miesto narodenia : Zlaté Moravce

5. Znamenie zverokruhu: Škorpión

6. Pohlavie : Dievčatko ;P

7. Trieda : 6.A.

9. Funkcia : Taký psíček.

10. Mesto : Vráble

11. Celé nick meno : Inu vlastným menom Karin

12.Barva vlasov : Bledučko hnedé.

13. Dĺžka vlasov : Myslím že by sa už dali zaradiť do dlhých.

14. Farba Očí : Modré, niekedy sivé

15. Hlavný rys : Strašný debil, nerozhodnosť je mojou slabinou taktiež ako závislosť od šudí.

16. Výška : 160.

17. Jazvy : 4-5? Vätšinou od mojích zvieratiek ~

18. Okuliare ? Mala som už zelené, teraz mám červené a nejaké sa ešte idú kupovať.

19. Piercing : Možno v budúcnosti?

20. Tetovanie : Oh, neprosím si, naozaj.

21. Pravák alebo ľavák : Pravák

MOJE " PRVÝKRÁT "

22. Moja prvá najlepší kamarát / ka : Klára-Kitsu, v škôlke Peťka a Mirka, teraz aj Hanka či Domča.

23. Prvá cena : Och, to si nepamätám.


24. Prvý šport ktorému som sa venovala : Asi tancovanie. Keď som bola malá, veľmi rada som tancovala.

25. Prvé domáce zviera : Psík Šarik.

26. Prvá dovolenka : Taliansko ~

27. Prvý koncert : Neviem :D Asi žiadny doteraz :D Ak sa ráta Rock show a také podobné, tak asi 2- možno viac krát.

28. Prvá láska : Myslím že Jakubko v škôlke.

OBLÚBENÉ

29. Film : Mám rada viac filmov

30. TV relácia : Relácia?

31. Farby : Čierna a krvavo červená, možno nejaké výjnimky ;)

32. Rapper : Fuj.

33. Skupina : Je ich viac.

34. Speváčka / Spevák : Tých je tiež viacej ;)

35. Priateľ / kyňa : To je moc komplikované.

36. Sladkosť : Hmm, napr, lízatká :D

37. Šport : To som už vyplňovala!

38. Reštaurácia : Uuuf, asi skôr pizzérie ;)

39. Oblečenie : Mení sa, stále ~

40. Obchod : Obľúbený obchod nemám. Ale tak mám rada obchody s oblečením a Dráčik :D

41. Predmet v škole : Výtvarná a Hudobná :3 A voľné predmety.

42. Zviera : Napríklad pes, netopier, lev atď...


43. Knižka : Ou.. Neviem :D

44. Časopis : Hahaha nemám :D


45. Topánky : Jedine tenisky a čižmy, baleríny neznášam.


Práve teraz

46. Pocit : Bolí ma bruško.

47. Potreba : Začať sa rehotať ako blázon a skončiť na psychiatrii xD

48. Som s : Notebookom?? :D

49. Jím : Vzduch?? :D

50. Piju : Vzduch s daždníčkom v poháry?? :D

51. Robím : Článok na blog

52. Online ? ON-LINE!! :D

53.poslouchám : Šehrezádu :D

54. Myslím na : Izího, Tharyu a mnoho ďalšieho.

55. Chcem : Monster high bábiku a tablet!

56. Koukám na : Šehrezádu!

57. Mám na sebe : Pyžamko.


BUDÚCNOSŤ

58. Deti ? Jasné ...asi 2

59. Svadba ? Neviem, preboha.

60. Miesto , kde chcem žiť ? Mimo Slovenska

61. Auto ? Kôň.


MÔJ Vysnívaný CHLAPEC

62. Farba vlasov : Neviem, uvidím xD

63. Dĺžka vlasov : Rozhodne dlhšie :D

64. Farba očí : Na také si nepotrpím :D

65. Výška : Výšší než ja xD

66. Roztomilý alebo sexy ? Sexy :D

67. Bozkávať alebo pozerať ? Bozkávať :D

68. Objímať alebo bozkávať ? Obidvoje?? :D

69. Oblečenie : Krásne ~ :D Rozhodne žiadny Bieberko.

70. Hravý alebo vážny ? Neviem :P

71. Romantický alebo prirodzený ? Neviem.

72. Tučný alebo chudý ? Chudý!! :D

73. Nežný alebo vášnivý ? Vášnivý :P

74. Prelietavé alebo ľahko sa viažuci ? : Naviazaný len na mňe :D

75. Zábavný alebo nudný ? Zábavný

76. " DELAC problémov " alebo " Pán Tichý ? " : Delač problémov, samozrejme.


UŽ som niekedy ..

77. Pobozkala cudzieho človeka ? Ako sa to zoberie :D

78. Pila alkohol : Nie :D

79. Fajčila : Nie :D

80. Utiekla z domu : Nie.
81. Niečo si zlomila : Nie (ale už čakám kedy to pri mojom šťastí príde xD)
82. Chodila s chlapcom ? : Nie :D
83. Zlomila niekomu srdce : Áno ale nebolo to pekné ani pre mňa :(

84. Pohádala sa s niekým : Áno (nerada sa hádam)

85. Plakala keď niekto umrel : Bohužiaľ, áno T__T

86. Plakala v škole : Áno

87. Niekoho zabila : Nie :D

88. Zamilovala sa : Áno.

Verím V. .

89. Boh : Samozrejme.

90. Zázraky : Možno.

91. Láska na prvý pohľad : Neviem asi áno

92. Duchovia : Áno :D

93. Mimozemšťania : O tom sa dá rozpráva dlho ale som nestranná

94. Druhé já : Ási áno

95. Nebo : Iste že hej.

96. Peklo : Tam skončím :D

97. Anjeli : Podľa mna nie.

98. Bozk na prvom rande : Áno.

99. Horoskopy : Kašlem na nich aj tak sa to nestane :D

100. Je tu niekto , koho by som chcela , ale viem , že ho mať nemôžem ? Áno. Stáva sa mi to skoro vždycky.. Aj teraz je to tak.

Namarie, my love ~ 2.kapitola ~

5. listopadu 2011 v 14:00 | Inukaja

◘ ~ 2.Kapitola ~◘
•Z pohľadu Semeho•
Jeho bledé, svetlé mokré vlasy mu padali do tváre a ja som si ho začal prezerať. Jeho oči modré skoro ako nebo pri slnečnom počasí sa upierali predpokladám na mňa, ale v civení na jeho osobu som pokračoval. Bol tak štíhly, jeho telo bolo jednoducho dokonalé. Môj pohľad klesal stále nižšie a nižšie a zastal pri nejakej bielej látke. Bolo to úplne ako naschvál. Ách, kto by sa kúpal s látkou? Samozrejme že on. Aby mi prekazil tak zaujímavý pohľad. Prekazil som môjmu vnútornému Ja premýšľanie o tom, aký krásny by bol pohľad keby že nemá na sebe tú látku. Pozrel som sa mu do očí a zistil som, že sa na mňa predsa len díval. Mal tak krásne oči ako oceán. Doslovne som sa v nich utápal. O malú chvíľku som videl, ako mu stiekla po líci slza. Lepšie som sa zadíval aby som zistil, či to čo mu po líci stieklo je naozaj slza, no v tom momente bol preč. Neviem ako a ani prečo, ale zmizol. Od slova do písmena sa jednoducho vyparil.

Sakra! Ako to že som bol taký pomalý?! Mohol som miesto toho sprostého hľadenia niečo robiť! Som taký idiot. Len som tam postával! Nahnevane som si kopol do stromu. Rúcal som všetko čo mi prišlo pod ruku. Či to už bol konár stromu, krík, spadnutý strom či rôzne byliny a podobne. Bezhlavo som utekal hlbšie do lesa..."Jáj!" Zakričal som a už som visel dole hlavou na strome. Chvíľu som sa pohupoval, mykal sebou, len aby sa to hrubé lano čo ma drží hore odtrhlo. V neďalekom kríku som započul šuchotanie. Z kríku vyšiel ryšavý chlapec, ktorý mal podľa môjho vkusu dosť zvláštne oblečenie, neušlo mi ani to, že mal zvieracie uši a začal sa okolo mňa prechádzať so slovami "Kto si? Hm... Človek ktorý sa chytil do mojej pasce." Podpichovačne zahlásil a prechádzal sa stále dookola. Provokovalo ma to na toľko, že som mu na koniec odpovedal. Povedal som mu kto som, odkiaľ som aj to čo sa mi stalo pod podmienkou, že ma dá dole. Saoda, ako sa volal, prerezal špagát a ja som rovnejšou čiarou akou je rovník zletel na zem. Povedal mi, že mi môže pomôcť. Teda presnejšie že môže nájsť človeka čo mi vie pomôcť.

Doviedol ma pred kukuričné pole. Museli sme prejsť hodný kus cesty, keďže sme sa od lesov dostali ku poliam. Brodili sme sa medzi kukuricami, ktoré boli nasadené tesne vedľa seba. Bola to katastrofa. Kukuričné hlavy mi stále narážali do kolien, čo mi sťažovalo prechádzanie na druhú stranu pola. Vlasy tých žltých nehybných beštií šteklili moje ruky v oblasti predlaktia. Konečne sme prešli cez ten problémový úsek a ja som bol rád, že som to prežil. Saoda ma doniesol do kamennej budovy a pri pulte som zbadal toho chlapca z jazera...Preglgol som a dobehol som Saodu, ktorý bol už kúsok predo mnou. "Ahoj Sybilus." Pozdravil sa mu. Takže sa volá Sybilus... Bolo z neho cítiť alkohol, ale to vlastne z celej tejto budovy. Ale úprimne si povedzme, po čom inom môže smrdieť krčma, než po alkohole? Zrejme po ničom. Akonáhle sa odzdravil Saode, začal na mňa zazerať. Videl som aj to, že dosť zrudol. Frajersky som sa usmial. No čo, potešil som sa. Hneď ako som si to všimol odvrátil zrak a započul som aj to, o čom sa so spolu sediacim, ako som sa dozvedel Sybilusov učiteľ menom Ethys. Hlavnou témou ich rozhovoru bolo to, že ma Sybilus bude učiť. Po posedávaní som si aj ja trochu zapil. Dal som si dve poháriky Whisky. Tuto môj budúci učiteľ bol tak opitý, že som bol požiadaný o to, aby som ho odniesol do izby. Dosť protestoval, ale aj cez tie jeho všetky protesty som si ho prehodil cez plece a odniesol som ho do izby na druhom poschodí, do izby čo mi povedali. Uložil som ho do postele, pozakrýval som ho a netrvalo dlho pokým zaspal. Cítil som taký pocit, že je teraz pod mojou kontrolou. Vtedy v tom jazere mi utiekol, no teraz nemôže. Spal a ja som mal tú potrebu pobozkať ho a aj som to spravil. Som si viac než istý, že alkohol v tomto prsty nemá. Pobozkal som ho a na ústa. Prvý krát som mal aspoň maličký pocit, že to myslím vážne a nie len preto, že mu chcem v budúcnosti spôsobiť bolesť, ako to bolo u všetkých ostatných. Ľahol som si vedľa neho a otočil som sa na bok, tvárou ku nemu. Sledoval som jeho krásnu tvár a vlasy, ktoré voňali oveľa krajšie ako hocijaké iné. Bol som očarený. Očarený jeho vôňou, krehkosťou a momentálnou bezmocnosťou. Cítil som sa ako nejaký kráľ, čo sa mi páčilo. Zatvoril som si oči a nechal som sa unášať vlnou jeho vône. Tým, že leží pri mne. Zajtra sa toto všetko možno skončí a ja budem musieť ísť preč, ale verím v to, že preč nebudem musieť ísť a budem tu čo najdlhšie. Môže ma aj učiť, je mi to jedno, hlavné je, že budem s ním, to je to podstatné, to je to, na čom mi záleží...

•Z pohľadu Ukeho•
"Uh......" povedal som potom, čo som zaregistroval prenikavý pohľad z krovia. Bol ako vlk...sledoval každý môj pohyb, hľadal moje chyby... Mal dlhé, jemne kučeravé havranie vlasy, ktoré vypadali skoro ako čierne uhlie. Jeho oči, hnedé a tajomné som si prezeral najdlhšie.. Hľadal som aspoň najmenší dôvod....aby som ho......mohol zabiť... Rozum mi vravel, nech to urobím, ale svedomie mi to nedovolilo. Hľadeli sme na seba hodnú minútu, keď som si uvedomil, v akej trápnej a hlúpej pozícií sa nachádzam. "Nie..."povedal som a do očí sa mi nahrnuli slzy. Bude to tak lepšie...nechám ho umrieť...Samého.... "Nova...." povedal som a zmizol som mu z dohľadu.

Ocitol som sa v nádhernom kukuričnom poli, ktoré bolo.. ozaj obrovské.. Plakal som... Rukou som si utieral mokré oči, a vďaka tomu som mal o chvíľu celú ruku mokrú. Bežal som ako o život, bál som sa, že ho nechám niekde blízko mňa... Bol som už skoro pri dedine, keď som v tom zrazu....."Ty sprostaňa!" zakričal som na kukuricu, ktorú som skoro prevrátil na zem. "Nevidíš?!".... nemám komentár. Nemám sa k čomu vyjadriť. Otočil som sa ešte raz za seba, kde som videl opačný les a zlaté nebo..."Nai tielyer nauvar laiquë ar laurië..."Elfština nie je ťažká....stačí ju len pochopiť.. Keď som sa dostal cez brány dediny a prechádzal som sa po poloprázdnych úzkych uličkách, zistil som si, že umierame... Tie zlaté časy pred 21 rokmi sú už dávno preč.. Možno náš ľud kvitne, ale kultúra umiera. Skoro polovici z nás chýba dôvod k životu.. Naša nesmrteľnosť nás ubíja... Možno vynikáme nad ostatnými bytosťami, ale aj tak závidíme ľuďom... Nevieme, kde sa v nich berie tá odhodlanosť a sebaistota.. Nechápeme, prečo aj keď veľakrát spadnú, vstanú a idú ďalej. Dokážu to prekonať. Či už stratu lásky, rodiny, všetkého.. My by sme bez toho neprežili.. Ani 53 rokov.... Ľudia vonku už nie sú taký, že všetko je všetkých a všetci sú si rovní. Potrebujem pomoc.. Musím to zapiť... Tá spomienka, ktorú som v sebe uzamkol na 21 rokov...Chce sa vyplaviť, spolu so všetkými emóciami, ktoré v sebe dusím.. To ...to je ale nemožné...Nemôžem si to dovoliť.... Začalo pršať.. Chvíľu som len tak stál v strede cesty, kde som pozoroval nebo, a nechal všetky kvapky padať na moju tvár.. Želal som si, aby mohli zmeniť čas.. Zmyť všetky tie spomienky a momenty, ktoré nás zranili, a kedy sme sklamali. Všetci mi hovoria, choď ďalej, ale čo ak už nevládzem?... Prečo mi všetci hovoria mlč, keď sa chcem porozprávať?... Prečo mi všetci hovoria neplač, keď sa mi chce plakať?... Prečo mi všetci hovoria miluj, keď nie je nikto, kto by ma mal rád?... Nakoniec mi budú hovoriť dýchaj, keď budem umierať.... Vstúpil som do kamenného domu.. Hneď ako som sa dostal do tej izby, tak som mal chuť zutekať preč. Prišiel som do krčmy, a asi...asi tu bolo pred chvíľou dosť živo. Na zemi bolo niekoľko namol opitých elfov, čo naozaj nebolo pekné. Sadol som si pred pult, a barmanke som povedal, že si prosím rum. Nie, nepijem.. Pijem len vtedy, keď treba... "S-Sybilus! Bože, tak dlho som ťa nevidel!" vykríkol na mňa veselý hlas, ktorý sa približoval spoza môjho chrbta.. Vedel som, kto to je.. Práve za ním som prišiel.. Ale nečakal som, že ho stretnem tu.. Vysoký, chudý a po zadok blonďavý muž si prisadol ku mne a keď uvidel moju utrápenú tvár, spanikáril.. "Božínku.. čo sa ti stalo?....Deje sa niečo...?" povedal a vreckovkou mi utrel slzy z líc. Bol vždy taký jemný a milý ku všetkým ľuďom naokolo.. Zbožňoval som ho.. Nemohol som si priať lepšieho učiteľa, ako bol on.. Teda.. minulého učiteľa.. Som príliš starý na to, aby som sa od neho mohol ešte niečo naučiť. Bol to tiež lukostrelec ako ja, určite má i viac skúseností ako ja. Bohužiaľ myslím, že nemá veľa času medzi živými. Má 629 rokov, a dožije sa asi 820. Chjo, čo bez neho budem robiť.... "Ethys...? Pomôž mi.. pomôž mi zabudnúť na to..." povedal som a pozrel som sa mu do očí... Zvážnel... "Sybilus... Povedal som ti o tom už niečo.. Nie je to tvoja chyba...Nič z toho čo sa stalo nebolo kvôli tebe. Prosím ťa, ži ešte.. Nemyslíš, že si utekal už dosť dlho...?" povedal a ja som sa zarazil... Utekal som... Ja?...... "Sybilus, ja viem, čo to pre teba znamenalo.." povedal a skočil som mu do reči..." Nie, ty nemôžeš vedieť, čo to pre mňa znamenalo! Ty si nie ja, ty si tam nebol, ty nevieš, aké to je!" zakričal som, a možno som bol aj rád, že všetci naokolo boli opití. "Sybilus.... to stačí... Čo keby si si našiel aj iných priateľov, okrem mňa..? Ja viem, že to vypadá, ako keby som s tebou nechcel byť kamarát. Neboj sa, vždy budeme naj kamaráti.. Ale jednoducho, musíš spoznať viac osôb.. Nemôžeš si myslieť, že tým, že sa im budeš vyhýbať, niečo zmeníš.. Sú i takí, ktorí nič z toho, čo si myslíš nerobia. Sú len iní... Oni si neuvedomujú ich chyby... Tak prosím, Sybilus, ak sa chceš smiať, smej sa a nedus to v sebe. Ak chceš plakať, plač... len sa netráp...Prečo to robíš?..." Po dlhej chvíľke ticha som prehovoril... "Naučil som sa zniesť bolesť, skryť smútok a smiať sa so slzami v očiach... A to všetko preto, aby som urobil ľudí, ktorých mám rád šťastnými..." povedal som a zahľadel som sa nad pohár rumu pred sebou. Neviem, koľko som toho vypil. To, že som to prehnal som si uvedomil až potom, čo sa mi začala motať hlava a svoj slovník som nemal pod kontrolou. "Ethyy....Ja ťa.. ja ťa ľúbim..." povedal som a objal som muža pri mne. "No jasné...." odpovedal. Našťastie nič nepil, a keby aj tak, maximálne si so mnou dal jeden pohárik. Viem, že už dávno je zamilovaný do miestneho kováča, ktorý mal čierne kučeravé a dlhé vlasy. Mal opálenú pokožku, a na hrudi mal dlhú jazvu, ktorú utrpel v boji. Má zakázané milovať ho... Jednoducho - Ethys je predavač šatstva a elixírov, zatiaľ čo on vyrába zbrane. Kvôli obchodným záležitostiam mu nepovedal, že ho miluje. Sú nepriatelia, aspoň obchodní. Je to smutné, že Ethys nenašiel dostatok odvahy, aby sa priznal.

Oprel som sa o bar predo mnou, a pomaly som zadriemal. Hnevá ma to.. Stále na neho myslím...na toho človeka ktorého som dneska uvidel. Ak je vyvolený...jeho osud bude spojený s mojím. Prebudilo ma extrémne hlasité otvorenie drevených dverí, a keď som znepokojene otočil hlavu, uvidel som toho človeka. Moja tvár okamžite zrudla, a v mojom tele som cítil znepokojujúce teplo, ktoré vyvolal ten pocit trápnosti. Bol s ním ten provokatér... Chjo.. mám aj toho rád, aj ten je môj priateľ, ale veľmi ho nemusím. Nedá sa s ním veľmi dobre.. eh.. porozprávať o vážnych veciach. Pochádzal z exotického a tropického klanu, ktorý sa nachádzal v teplých oblastiach našej krajiny. Prevrátil som očami, keď sa mi Saoda pozdravil a s tým človekom sa vybral smerom ku mne. Ethys a Saoda sa spolu zvítali, a ja som do seba radšej hodil ďalšiu časť rumu. Celý čas som ho sledoval.. Pozeral som sa na jeho nádherné temné oči, a na vlasy také, čo by bol závidel i boh. Keď som ho videl z bližšieho pohľadu a bol necelé dva kroky odo mňa, všimol som si aký je vysoký.. A mužný.. Ani som si to neuvedomil, a pristihol som sa pritom, ako na neho zazerám. "Hmph..." povedal som, keď ma Ethys začal prehovárať, nech ho začnem učiť to, čo som naučil jedného pred 21 rokmi. Takže bojovať a chápať našu kultúru. Ľahké pre bytosti čo tu žijú, ale pre človeka.. Nezmysel. Odmietol som starať sa o neho, mať ho na starosti. Nie, nechcem učiť takého čo sa podobá na môjho minulého učňa. Taktiež je to. A z toho nie je nič dobré. Keď som vstal zo slovami, že odchádzam, Ethys do mňa strčil a ja som bol prinútený znovu si sadnúť na stoličku . Strčil som do neho, a tak sme sa začali biť. Nakoniec som prehral, a musel som súhlasiť.. že toho debila vyučím.. Ak ma čo i len desať krát sklame, vyserem sa s prepáčením na neho. Hodil som do seba ďalší pohár rumu a nemal som poňatie o ničom, čo sa dialo naokolo mňa... Stratil som pojem o čase, mieste kde sa nachádzam a o ľuďoch čo ma obklopujú. Pamätám si na to, že ma niekto vydvihol hore a prehodil ma cez plece, a zaniesol ma do izby. Bolo to príjemné, ale nemohol som to priznať... "Pusti ma.... Pusť ma.. Hoď ma...Dolu! Na zem!..." vykrikoval som ako pomätený.. Jedna parketa...druhá parketa... bože to je nesymetrické. Jedna je dlhá, druhá krátka, jedna tmavá, jedna bledá, druhá čistá, tretia špinavá... Chjo... Pomaly ma odniesol do izby, kde ma jemne uložil na posteľ, a ja som pomaly zaspával. Nie, nad čím to uvažujem.... Už nikdy nebudem milovať tak veľmi ako predtým...

"Nai tielyer nauvar laiquë ar laurië..."
By Kitsune a Inu ~