Říjen 2011

Wotomeru - 12.časť ~

31. října 2011 v 10:26 | Inukaja
Ohayo, je síce ešte len ráno, ale dala som sa do Wotomeru, nech ju sem môžem dať. Je trochu kratšia ako predchádzajúca časť a to som ju písala skoro rovnako dlho. No, nevadí, nech sa páči ~
Pri písaní som počúvala toto:
Meno: Začiatok misie
Dĺžka písania: 1 a pol hodiny
Slov: 813
Obsah: Tentokrát nič úchylné ;)

Wotomeru - 11. časť ~

20. října 2011 v 17:03 | Inukaja
Ako som vám sľúbila, je tu nová, dlhšia časť Wotomeru. Pustila som sa do nej dnes a s chuťou a napísala som toto za dve hodiny, čo je podľa mňa veľa, ale aj tak som na seba hrdá, že som napísala aspoň toľkoto, podľa Wordu presne 1365 slov. Táto časť je možno bezvýznamná, ale ako každá je veľmi potrebná pre vývoj deja. Písanie ma v poslednej dobe nejak chytilo tak prepáčte mi že tu bude toľko poviedok (možno) nacápaných. Myslím že napíšem aj niečo na tému týždňa, pozdáva sa mi, ale pochybujem že to do jej zrušenia stihnem. No, nebudem tu blabotať, pridám to, nech môžem ísť kresliť, učiť sa alebo robiť niečo užitočnejšie. Tak ako inak, prajem pekný zvyšok dňa a príjemné čítanie ~
Papier schmatol a strčil si ho do vrecka. Po pol hodinovom civení na papierik sa to už patrilo ukončiť. Na ruku mi dal reťaz. Hneď ako mi ju tam zapínal som sa ho spýtal, či mi neverí, o čom som sám pochyboval, keďže mi povedal toľko vecí, ktoré by som mohol použiť proti nim. Boli to vlastne putá. Jednu stranu zapol na ruku mne, druhú sebe. Zistil som, že sa ideme "prejsť". Kráčali sme po parku. Inom parku do akého som chodil ja. Bol o niečo krajší, zelenší, ale mali niečo spoločné, živá duša doň nevkročila. Bol úplne prázdny. Som rád a asi aj on, keďže by nebolo zrovna príjemné cítiť sa ako blázon, mali sme predsa na ruke to železo, obaja. Posadili sme sa na lavičku a pripomenulo mi to zážitky so Saniirom. Áno, miloval som ho, stále milujem, no on už mňa nie. A nebudem niekoho žiadať o lásku, to nejde.. *Chu* Šéfko ma pobozkal! "Čo robíš?!" Odsotil som ho a trhlo to aj mnou, to prekliate železo. "Hneváš sa? Myslím si že si sa pripojil, zlatíčko." Vyplazil jazyk, on na mňa vyplazil jazyk! Tá bezočivosť.. Zahanbene som sa pozrel do zeme. Zahanbene? Oh.. Som cvok, milujem predsa Saniira, s týmto nič nemám, vôbec nič. "Ideme." Začal kráčať smerom naspäť do úkrytu a ja som pridupkal ku nemu, aby mi reťaz nezničila celé zápästie, ktoré ma už aj bez toho bolelo. Už sme stále pred obrovskými dverami mafiánskeho brlohu odkiaľ sme do parku išli. Bola noc, tak tmavá, že som skoro nič nevidel a lampy pred domom neboli, tak som ho potiahol dnu. Teda, chcel som ho potiahnuť dnu. Dvere sú zamknuté. "Potrebuješ heslo, nie náhodou?" Arogancia v jeho hlase, posmešný tón sa nedal prehliadnuť či nejako ignorovať. "Určite áno.-" Zadal tam nejaký kód, dvere sa otvorili a usmial sa na mňa a následne nás od seba oddelil, odomkol reťaz ktorá nás stále spojovala a rozbehol som sa do svojej izby. Keď som sa v nej porozhliadol, zistil som že moju a šéfovu izbu spojuje tenká chodbička. Pche, musí ma mať pod kontrolou, veľa si o sebe myslí. Prezliekol som sa do pyžama ktoré som mal pekne uložené na posteli. Myslím že to tu nebude až tak zlé. Chcel som si tu udržať aspoň ako taký poriadok tak som si poskladal veci a uložil si ich do skrine, čo je v rohu. Išiel som do kúpeľne, umyl som sa a vrátil som sa späť do izby. Mojej úžasne dokonalej hostinskej izby. Vyvalil som sa na posteľ a užíval som si to, že zatiaľ nemusím nič riešiť a vzájomne si uvedomujem aj to, že už sa musím chystať na odchod. Nie že by sa mi tu nejako extra páčilo, ale je tu omnoho menej problémov ako doma. Spomenul som si na domov, Saniira a potom mi myšlienka zbehla na tohto tu. Na mapke hore bolo napísané:
Meno zakladateľa: Kenshi Moshimoto.
Predpokladám že toto je jeho meno, Kenshi. Áno, momentálne myslím presne na tohto tvora. Nebudem popierať že je tak príťažlivý, nádherný, očarujúci ale moja láska patrí niekomu inému. Viem, normálny chalan by sa niečím takýmto nezaoberal, vedel by, že si môže užiť. Ale nie, to len ja môžem myslieť na niečo úplne iné. Myslím na niečo iné? Nezožiera ma túžba po ňom? Možno hej, snažím sa to popierať ale nejde to. Predstava o tom, že by som s ním mal niečo mať sa mi zdá úžasná ale viem že to možné nie je a viem aj to že nad niečím takým by som nemal rozmýšľať, všetky moje vzťahy dopadnú aj tak na nič, nakoniec je z toho vždy len sklamanie, prečo sa teda zaväzovať, milovať. Je to na nič. Asi nie som správny človek na rozmotávanie uzlov. Usmial som sa, smejem sa, som blázon. Dvere sa otvorili a v nich stál Kenshi, náš vždy dokonalý šéfko. "Smeješ sa, mal si už dávno spať." Prehlásil a pripadal som si ako v materskej škôlke. "Povinná kontrola, šéfe?" Usmial sa aj on a poslal som ho "hajať". "Dobrú noc, zlato" Zatvorili sa za ním dvere a prešiel cez úzku chodbičku do svojej izby. To ako ma volal, zlato, ma rajcovalo. Prečo ma tak dokelu volá, nie je to normálne, ja nie som normálny, svet nie je normálny, normálka, hej? Nie. Zožiera ma z vnútra ten pocit, že si namýšľam že ho milujem, že si namýšľam že on má záujem o mňa, aj keď z toho oslovenia.. Neviem, vôbec neviem čo si mám myslieť. Moje zmýšľanie je pomotané a myslím si že jediné čo môžem spraviť je prestať si namýšľať a ísť radšej spať...
Ráno som sa pozrel na hodinky a bol som ešte tak ustatý že sa mi čísla na hodinách rozmazávali a keby nebolo jeho, nevstal by som. Povinná kontrola platí nie len večer, ale aj ráno ako som zistil. "Vstávaj spachtoš!" Okríkol ma a mne nezostalo nič iné ako sa vytrepať z postele rovno do jedálne. "Dovolíš mi prezliecť sa?" "Iste." Zatvoril za sebou dvere a oznámil že ma počká v jedálni. Rýchlo som sa prezliekol a keďže tu zatiaľ nemám iné šaty ako tie jedny v ktorých som sem prišiel, správnejšie v ktorých ma uniesli, neobliekol som si iné šaty ako tie včerajšie. Som tu ešte len jeden deň, dnes večer to bude druhý a pripadám si ako by som tu strávil pár rokov. Zabuchol som dvere a tiež som zišiel už oblečený, umytý, očesaný do jedálne. Zasa za ten istý stôl ako včera. Raňajky ktoré pripravili boli tak isto dobré, ako minulé jedlo, dokonca lepšie. Na stole boli položené aj rôzne maškrty, zákusky, koláče. Dve som si vybral a zjedol som ich. Ja totižto milujem sladké. Pomaly si začínam zvykať na ich prebodavé pohľady, žeby mi závideli? Možno. Pre istotu som sa pozrel na Kenshiho a on na mňa len žmurkol na znak, že je všetko v pohode. Cítil som sa ako v takej veľkej rodine. Keby chcem, môžem tu zostať, prijali ma medzi seba, aj tak keď odídem tým všetko len pokazím. Porozprávam sa s ním, hneď teraz. "Kenshi.." Šepol som a potiahol som ho za ruku nech ide so mnou. Ťahal som ho až do mojej izby a keď sme už boli konečne na mieste, začal som rozprávať. "Tvoje meno je Kenshi, to už viem. Viem presne kde sa tento úkryt nachádza, viem plán domu, poznám skoro celé služobníctvo, proste viem o vás veľa. Ale neprezradím vás, aj keby ma hneď teraz pustíš pr.." Prerušil ma "Týmto mi naznačuješ že chceš odísť?" Kýval som hlavou do strán, ale moje prisľúbenie že mu poviem všetko čo ma trápi mienim dodržať. "Ale ešte som nedohovoril.. Nechcem odísť, toho sa báť nemusíš, chcem ti povedať niečo iné. Hm.. Ako by som začal. Vieš..." Na chvíľu som zmĺkol. Aj pre to, že nie som si istý či mu to mám povedať a aj pre to, že by to bola najväčšia chyba akú by som mohol spraviť. Ale ja som sa pre to narodil, nie? Aby som robil chyby. Rozhodol som sa pre jednoduchšiu možnosť. Priblížil som sa ku nemu a z jeho blízkosti som bol totálne omámený.. Pobozkal som ho. Či to bolo úmyselné alebo nie, prišlo mi to jednoduchšie ako rozprávať totálne hlúposti. Bozkávali sme sa asi päť minút až kým necúvol. Mmh.. Zasa sa hýbe moje telo za mňa, musí sa mi to stále stávať..."Mal by som sa naučiť ovládať, prepáč." Ospravedlňoval som sa mu, keď som si začínal predstavovať následky. Zas sa usmial tým jeho zvrhlým úsmevom. "Neusmievaj sa tak, lebo si začnem myslieť že to čo som spravil bolo dobré." "To aj bolo" Jeho odpoveď ma tak zarazila, že som si myslel že odpadnem čo sa nanešťastie nestalo, len sa mi nejako podlomili kolená čo je ešte trápnejšie ako keby som odpadol. Keby omdliem, nemusím nič vysvetľovať a pritom sa tak hanbiť, ako sa hanbím teraz. Náhle som sa postavil, ale to mi asi nepomôže na zakrytie toho, že som z neho úplne vykoľajený. Zaráža ma to. To aký má na mňa vplyv. Neviem sa pri ňom ovládať, rovnako ako to bolo pri Saniirovi. V tomto sú si podobný, ich príťažlivosť nemá hraníc a moje telo si pri nich robí skutočne čo chce. Heh.. Boh ma musí nenávidieť.

Dom môjho vnútra ~

19. října 2011 v 21:11 | Inukaja
Jednorázovka bez pointy, bez nejakého skrytého úmyslu. Tak prečítajte si tento môj nepodarok ~
Tajomstvo býva vždy ukryté v tých najmenej zaujímavých veciach ~
Je to vážne tak? Isteže, pokiaľ tomu veríte. Ja verím skôr v to, v čo vidím. Námestie. Je na ňom niečo zaujímavé? Ani nie, pokiaľ by nemalo nejakú zaujímavú históriu, či legendu. Ale keď sa začne rozprávať o opustenom starom dome, v ktorom straší, zbystrí nejeden zrak. Neraz som sa zamýšľala nad tým, aké by to bolo...Stáť na starej hnilej drevenej podlahe a zapisovať si všetky tieto magické veci. Fascinovalo by ma to skoro tak, ako keby som stála pred tabuľou spolu s profesorom Einsteinom, mojím životným idolom. Ten pocit, že sa môžem vžiť do tetušky, čo kedysi sedávala na tom hojdacom kresle...
Je hlúpe, že stále o návšteve toho krámu snívam, keďže je na konci našej ulici. Piatok, štyri a pol strán z novej novely napísané, môže sa ísť. Konečne, ako za starých čias, zažijem to dobrodružstvo keď bude strach, chlad a odvaha hrať hlavnú rolu. Moja výbava- taška, zápisník a môže sa ísť. Držala som si v ruke svoj zápisník... "Hej, aha, kto nám to tu prišiel, no čo, dievčatko, ako sa máme?" Pokrikovala po mne partia pouličných frajerov. Normálne dievča by sklopilo zrak k zemi, len ja som mu musela výborne odpapulovať "Dobre." čím som si spočítala množstvo problémov. Chalani ma obkľúčili a ja som si pripadala ako v škôlke pri riekankách. Deti spravili kruh a niekto bol uprostred. Dovoľovať si na mladších, to je ich. "Hohohó, moja maličká je nejaká ustráchaná." prehovoril na mňa jeden z nich. Tento typ ľudí mi nenaháňali strach, skôr naopak. Prišlo mi komické ako sa ma snažia vyľakať, poprípade zaujať. "Malé dievčatko, hej? A koľko máš ty, päť?" Uškrnula som sa. Nervák, asi ako všetci títo frajeri. "No čo, nejako si zmrzol, kamarát. Mám pravdu? Je toto jediné pravidlo slušnosti, ktoré dodržuješ, že? Nebiješ dievčatá. Alebo sa mýlim?" Vyhŕkla som na jeho tupú hlavu asi príliš veľa otázok. "Má pravdu. Nebudeme sa zaujímať o niekoho tak bezbranného. Poďme," Sotil ma na zem a odišli. Chudáci.. Ani ma nestihol pochváliť za odvahu, ako to väčšinou robia. Keďže Stanfordská ulička je môj dnešní cieľ, som tu. Na najpodivnejšej ulici tohto malého mestečka. Akonáhle som ten dom uvidela, naskočila mi husia koža, ale zároveň sa rozšíril môj úsmev, z dôvodu že moje vysnívané miesto čoskoro uvidím.
Stála som pred dverami toho obrovského domu. Typické dvere pre tak starý dom. Obrovské drevené, podobné ako dnešné dvere na kostole. Môj údiv patril aj krásne vyzdobeným oknám. Koľko si s nimi museli dať práce, a štvrtina z nich je rozbitá. Hej, miestny hrdinovia do nich určite pohádzali kamene. Nie, nikoho nepodozrievam. Tento dom už dlhšie sledujem a videla som ich. Nemám toľko času, musím ísť dnu.
"Och môj bože!" Zmocnila sa ma taká radosť, ale zároveň aj pochybnosť o tom, že tu som. Všetok nábytok bol tak krásne vyzdobený a to hojdacie kreslo čo som si predstavovala tu naozaj je. Kuchyňa, veľká jedáleň, obývačka a malá spálňa. Miestnosti, čo zahŕňali dolné, prvé poschodie. Stúpla som na prvý schod zo starého dubového dreva a ako som stúpala stále vyššie a vyššie, schody viac a viac vŕzgali, až som napokon vyliezla na dlhú chodbu. Začínala som si myslieť, že o ničom inom ako o dverách písať nebudem, ale tie dvere boli z tak nádherného bledého vybrúseného dreva. A boli tak krásne jemné, žiadne triesky a zas tie krásne vzory. Okenice na chodbe sa rozleteli, pretože ešte nikdy som nevidela tak silný prievan, ako je tu. Pozatvárala som všetky okná, aby som si mohla v pokoji zapísať všetky poznatky z prvého poschodia. Zavrela som pero a zaklapla zápisník.
Poznámky z prvého poschodia napísané. Otvorila som prvé dvere a mala som pocit, akoby som sa ocitla v knihe Rosamudne Pilcherovej. Prekrásna vidiecka detská izba, ručne vyšívané kvetinové periny a tí krásny plyšový mackovia a bábiky z tedajšej doby, no úchvatné! Lampa na princípe sviečky, pierko s atramentom na princípe pera. Dokonalé a po pravde lepšie, než som si to ja sama dokázala predstaviť. Ručne vyrobený domček pre bábiky bol tak nezvyčajne dokonalý, že ja sama by som taký chcela. Musím sa pousmiať nad tým, že keby som ho mala, začnem sa znova hrať s bábikami. Rozhodla som sa, že dosť bolo pozorovania malej detskej izbičky. Je čas otvoriť ďalšie dvere o trochu tmavšej farby. "Knižnica!" Fascinovane som skríkla, keď som uvidela toľko prenádherných kníh odložených v zaprášenej polici, alebo mám povedať policiach? Knižniciach? Senzačné. Za malú chvíľku som stála pred knižnicou a študovala názvy kníh. Boli oveľa hrubšie, než série toho najpopulárnejšieho príbehu. Knihy, čo ma zaujali som si postrkala do tašky a išla som ďalej, aby ma tu nechytila nejaká duchovná knihovníčka, pravda? Dvere sa za mnou rýchlo otvorili ale až po tom, čo som skúsila, či za knižnicou nie je žiadny tajný vchod. Nebolo tam okrem steny nič, takže som to dosť rýchlo vzdala. Do konca mi zostávali ešte 2 izby. Predpokladala som, že tento dom bude väčší, aj keď izby sú rozlohou väčšie, oveľa väčšie ako je ich samotný počet. Dvere do ďalšej izby boli trochu nezvyčajnejšie a aj ich tvar nadobúdal divnú formu. Vstúpila som. Ošarpané sivé steny a tak isto schátralá podlaha ako bola na dolnej chodbe. Naskytol sa mi pohľad na strašidelné veci, samé ostré veci. Stôl, biče a podobné veci mi aj tak trochu naháňali strach. Celá izba bola strašná, mučiareň, to je viac než isté. Zafúkal mierny vetrík a sekera zavesená na stene spadla presne predo mňa. Automaticky som cúvla dve kroky vzad a rýchlo som utekala z tejto izby. Potom hneď dole schodmi a von tými veľkými dverami. Vtedy som sa naplašila tak moc, že som utekala čo mi nohy stačili. Srdce mi bilo tak že som nestíhala dýchať ale aj tak som bežala. Zašla som za roh ulice a vrany ktoré dojedali omrvinky čo im ľudia nahádzali zakrákali a odleteli. Milujem vrany, ale to je vedľajšie.
V tom dome som sa cítila dobre, ale keď som prišla do poslednej izby, zľakla som sa a myslím že do toho "zámku" viac nevkročím. Poznámky mi budú bohato stačiť.
(O dve roky neskôr)
Listovala som presne dvestopäťdesiat štvrtú stranu knihy Dom môjho vnútra aby som si vedela navrhnúť ilustráciu na obal knižky, mojej knižky na ktorú som nadovšetko hrdá. Nie je to nič úžasné, ale je to moja kniha a nezaujatým ľudom som to dala prečítať. Neboli to žiadny priatelia, ale ľudia z tadiaľto, skoro všetci sa tu poznáme, ale niektorým ľudom môžem veriť že mi ju zhodnotia správne bez akýchkoľvek klamstiev a niektorých ľudí zasa nepoznám, je ich málo ale predsa len.
(O pár rokov)
Moja prvá kniha bola pred týždňom vydaná a ja o sebe môžem hrdo prehlásiť, že už nie som úplny začiatočník, posunula som sa ďalej, napísala som svoju prvú knižku a cítila som sa ako plnohodnotná spisovateľka, aj keď som iba na začiatku svojej kariéry. Zobrala som si z toho ponaučenie, moje dobrodružstvo mi dodá inšpiráciu, silu písať vždy ďalej a ďalej...

Corin de Laviera ~

8. října 2011 v 14:13 | Inukaja |  Ja fotím
Hyvää päivää! ^^
Nadpis vám asi nič nehovorí, že nie? Tak vám prezdradím, že v tomto článku najdete môjho milovaného Corinka ~

Wotomeru - 10. časť ~

5. října 2011 v 16:44 | Inukaja
Konnichiwa! ^^
Zachvíľu pôjdem von, ale rozhodla som sa, že zablúdencom tu nechám desiatu časť Wotomeru. Je kratšia než býva zvyčajne, viem. Dnes večer budem pracovať na novej časti. Správne. Keď som si prečítala celú Wotomeru od začiatku, niektoré scénky sa mi tak páčili, že som sa rozhodla pokračovať a zlepšovať sa. Vo pred sa ospravedlňujem za tú nečitateľnú mapku, gomenne ^^" Táto časť je o ničom, ale potrebovala som ju k tomu, aby som sa mohla pohnúť ďalej...Tak, prajem vám príjemné čítanie ~