Září 2011

Peklo alebo Zem? Večná dilema- Časť tretia~

26. září 2011 v 20:09 | Inukaja
Premýšlania sa mi zdalo už priveľa. Spravím niečo celkom neuvážené... Rozutekal som sa smerom od neho. Hej, bol tam síce so mnou, ale pochybujem že by ma chytil. Utekal som, srdce mi bilo ako pred najkrutšou apokalypsou ale aj tak som bežal, vedel som, že keby na chvíľu postojím, budem s nimi dvomi musieť ostať a to vážne nechcem, nechcem byť na niekom závislý. Keď už tu mám byť, na tomto svete, nech aspoň niečo dokážem.. Preutekal som pár metrov, prišlo mi to už ako keby to bolo 100 kilometrov, čo určite nebolo. Obzrel som sa okolo seba a Masaa som už nasťastie nevidel. Ale aj tak, musím ísť ďalej, čo najďalej odtadiaľto, nesmú ma nájsť. Tie štvornohé zvieratá za plotom na mňa kričali, ale ja som sa tým nezaobýval. Pomaly sa stmievalo a ja viem, že do rána sa musím dostať dostatočne ďaleko na to, aby som bol v bezpečí. "Sakra!" Spadol som do tej mláky čo bola predomnou. Sprostý kameň.. Ako som tak kľačal na tej špinavej upršanej zemi, všimol som si že už za "plotom" neboli tie štvornohé príšerky, ale niečo úplne iné, strašne podobné vtákom a tam! Veľké tučné hnedo biele stvorenie s rohmi. Na pravo! Celé ublatené bledo ružové zviera. Ou.. Zrazu predo mnou stál nejaký chlapec, s divnou striebornou vecou v ruke. "Čo tu robíš, cudzinec?" Opýtal sa. Blbo som sa pozrel za seba, či to vážne hovorí na mňa, ale keďže predo mnou stojí, iste že to hovorí mne. "Hm.. Smie sa tu chodiť, nie?" Takto jednoducho znela moja otázka. Ten človek nevyzeral kruto. Zelené vlasy a veľké hnedé oči.. Oranžové oblečenie a tá strieborná vec v ruke. "Nie, toto je naše územie, náš pozemok, odíď." Kruto ma vyhodil. Rozhodol som sa, že za každú cenu si tu musím vybojovať miesto. Tu v tejto malej dedinke. "A čo keby som u vás pracoval? Môžem vám dobre pomôcť, a žiadne peniaze nechcem." "Hej, pomoc by sa nám tu zišla. A neboj sa, budeš mať k dispozícii jedlo aj ubytovanie." Navrhol. Áno, predtým som nechcel byť príživník, ale teraz je to nevyhnutné. Chlapec, ktorý sa predstavil pod prezývkou An ma zaviedol dnu. Chudobné obydlíčko vystlaté slamou. Teda dá sa to povedať skôr inak. Na tej slame budem spávať. Vedľa stolík a na nej malé svetielko. Vypadalo to dohromady celkom útulne. An odišiel a ja som sa zvalil na moju takzvanú posteľ...

Kratulinká časť, viem, ale napíšem ďalšiu. Neviem či čoskoro, pretože sa chystám písať poslednú časť Womotomeru, uvidím. Tak dúfam že to nie je až také strašné ako si o tejto prácičke myslím ja..

Desing- Ou..

25. září 2011 v 22:11 | Inukaja |  Šatník Blogu
Meno: Ou...
Dátum výroby: 25.9.2011
Farba: Sivá, čierna,biela.
Výrobca: Inukaja *JA*
Spokojnosť: 99%
Postavy na dessy: Stein a Medusa.
Pár slov od Inukaji:
Milujem ho, nie je dokonalý,
ale vážne ho milujem.
Vo pred sa ospravedlňujem
Pani Suclliffovej (aj za to že to neviem napísať)
ale hlavne pre to, že som kopírovala.
Prepáč, ale tvoj desing je úžasný,
dokonalý viac ako ten môj.~




Pravda, alebo také moje rozpísanie.

25. září 2011 v 19:42 | Inukaja |  Můj profil
Konbanwa, Konnichiwa, Ohayo ~
Áno, som Inu, vlastným menom Karin.
Žijem tím že som otaku, je to tak ľahšie. Odkedy ním som, nikdo ma neodsudzuje za to že mám jedenásť, nikto sa mi neposmieva za to a za to. Teraz sa snažím zapadnúť. A hej, je to lepšie aj značne jednoduchšie. Hej, všetko si nehorázne zľahčujem, som sebecký hlúpy zbabelec, viem to. Viem aj to, že odbíjam skoro všetky osoby ktoré ma majú radi a mám neskutočne rada osoby čo nemajú radi mňa. Štve ma to ale nemôžem si pomôcť. Musím rozmýšlať nad veľa ľudmi čo som v poslednej dobe poznala. Nezaujíma ma to, že pre niektorých som iba človek čo ich otravuje a žiada si oslovenie Inu. Pre mňa znamenajú mnoho. Užitočný program menom skype zbožnujem, hej, dôvodom sú ľudia, ktorý sa tam nachádzajú. Za tú dobu, čo som otaku som sa mnoho naučila. Naučila som sa mnoho užitočných vecí, všetci si myslia že som blázon, viem to. Niekedy si to ani neuvedomujem, inokedy sa ako blázon správam schválne. Je to od veci, ale inak to nejde. Ide, ale nechcem sa meniť, nechcem byť niekto iní. Zmierila som sa s tým aká som. Všetci mi hovoria že sa mám zmeniť, nebudem sa vyhovárať na to, že to nedokážem. Proste mi to takto vyhovuje - z čiastky. Hej, mám bezstarostný život jedenásťročného dievčaťa a najhoršie čo sa mi môže stať je to, že sa s niekým pohádam. Tragické že áno? Nie. XD No, niesom realistka ani optimista ani pesimista. Sen ktorý sa mi minule sníval ma naprosto zmiatol. Bol o mojej bývalej láske a bojím sa že sa mi niečo snažil naznačiť. Som proste cvok. Hojdám sa na hojdačke ktorá je v strede ihriska a smejem sa tak nahlas, že to musia počuť aj osoby kráčajúce pár míl ďaleko, knihu si dokážem čítať aj vo vani a v noci sa bozkávam s vankúšom. Hej, je to tak. Nesťažujem sa, to vôbec nie. Môj život sa mi páči taký aký je, teda aspoň zatiaľ. ~


Peklo alebo Zem? Večná dilema- Časť druhá~

13. září 2011 v 16:18 | Inukaja
Kráčal som po tom, čo ľudské bytosti nazývajú chodník. Predpokladal som, že to tu bude horšie. Bolo mi povedané, že ľudia sú nebezpečný, ale ja zisťujem že nie všetci. Sú skoro podobný ako mi, len jedno je iné.. Ich sa dá nazvať slovom "smrteľníci". Neviem čo bude ďalej, možno zahyniem. Ale už vlasne nemám prečo žiť. Vlastná rodina dovolila rade aby ma vylúčili, už to bolo od nich nedôstojné! Do čerta..Kvôli nim tu teraz musím byť...Aj keď, nemám sa na čo sťažovať. Keby chcem, ten človek ktorý ma zoznámil s mnoho ľudskými vecami mi povedal že keď budem chcieť, môžem sa ku nemu vrátiť. Ale to nespravím, som síce tu, na Zemi, medzi ľudmi, ale to ešte nedokazuje že som kráľ všetkých hlupákov. Siahol som rukou do vrecka a tam bol darček, od neho.. Dal mi tú svoju plechovku na peniaze. Zoznámil ma so životom bezdomovca. Bol ním aj on, nemal nič a predsa mi pomohol, môj obdiv ku nemu uchovávam stále...

Prázdiny ~~

7. září 2011 v 16:21 | Inukaja |  Denník
Konnichiwa,minna-san! ^^
Tento článok bude podstatne o niečom inom, čo trvalo dva mesiace ^^ Hej, boli to tie letné prázdniny, síce som nebola tento rok pri mori, ale boli sme na chate a to mi aj celkom stačilo...

Peklo alebo Zem? Večná dilema- Časť prvá ~

5. září 2011 v 13:43 | Inukaja
Tma a hluk tých podivných vecí ma znepokojoval.. Kľačal som na zemi a až teraz som pochopil, čo sa stalo.. Rada sa rozhodla, že ma vyhodia? Takže by som mal niečo robiť. Postavil som sa a žlté svetlo sa z tmy vynorilo tak, že som ani nestihol zbadať čo to bolo. Pozeral som sa na tú divnú červenú vec s dvomi malími svetlami. Odrazu som videl, že tá "vec" má aj malé okienka a z tadiaľ vykukla hlava, hlava človeka. "Hej! Toto je dialnica,idiot!" Vykríkol na mňa. Vedel som že tá veta bola pre mňa, chcel som mu dať menšiu príručku, ale vedel som, že tu na Zemi sa nič také nerobí, tak som proste vykročil ďalej a Pán na červenom aute tiež. Cítil som, že pod nohami už nemám tú tvrdú, ako to ten človek povedal? Dialnicu? Áno. Pod nohami som mal mäkký zelený porast, ktorý som tam u nás nikdy nevidel. Je to tu divné. Kráčal som a užíval som si vody, čo na mňa z neba padala.. Všetko tu bolo také nové.. "Aha! Pozrite sa na neho!" Počul som z davu ľudí, ktorý prechádzali okolo mňa. Cítil som sa úplne odlišný od ostatných. Všetci na mňa čumeli, ako keby som sa vrátilz jaskyňe zlých medvedíkov, ale pravda bola iná. Nikto tu, okrem mňa netuší, čo som zač a to sa mi aj tak trochu páči. Myslel som si, že táto cesta je nekonečná, do momentu dokiaľ som nevidel jedného človeka ležať prikrytého nejakou látkou. "Chlapče, chceš ísť pri mňa?" Prehovoril na mňa a ja som ho neodmietol. Vedel som, že sa musím prispôsobiť okoliu. Ľahol som si pod tú látku, ktorá mimochodom dobre hriala a nejako som sa pokúsil zaspať..
Krásne ráno.. Postavil som sa a nechtiac som zobudil aj toho človeka. Ale tento bol iní, bol ku mne veľkorysí a nechal ma, nech pri ňom prespím.. Nie sú všetci ľudia rovnaký, ak to však nie je pretvárka. "Šťastný deň, šťastný deň!" Začal sa radovať, keď schytil do rúk nádobku plnú nejakých papierikov. Nechápal som a tak mi vyrozprával celý jeho príbeh a aj to, na čo tie papieriky sú. Povedal mi aj to, že keď tu bol sám, v živote si toľko "peňazí" ešte nezarobil. Dozvedel som sa, že tie peniaze majú veľkú hodnotu a dajú sa za ňe kúpiť rôzne veci. A on sa strašne tešil, že sa bude môcť osprchovať a konečne sa najesť. Prišli sme do nejakého obydlia, ktoré sa ani z ďaleka nepodobalo tým naším. Povedal, že mám vliezť do tej podivnej obdĺžnikovej veci a mám potočiť tou vecou. Spravil som tak a vylial sa na mňa prúd vlažnej vody. Umyl som sa, poutieral, obliekol a vyšiel som von. Tá druhá vec v nádobke, ktorú som mal použiť na to, aby som voňal voňala krásne a dal si ju aj on. Prešli sme do iného nezvačajného obydlia v ktorom bolo viac ľudí ako v tom, čo sme boli pred tým. Sedeli na nejakých dreveních objektoch a pred sebou mali žlté nápoje. Ten človek ma zaviedol tam, kde sme mali sedieť a o chvíľu nám ten Pán za "barom" doniesol rovnako žltý nápoj ako majú všetci ostatný. Chcel aby som sa napil, tak som tak aj urobil.. Nápoj bol horký a veľmi mi nechutil, ale povedal som si, že je to len o zvyku. Predo mnou pristála aj ďalšia vec, jedlo. Pripadal som si ako batoľa, ktoré sa musí učiť zvykom a neznámym veciam. Ale bolo to podstatné. Pripomenul mi, že jedlo ktoré predo mnou momentálne leží je "kura s ryžou" a že sa je "príborom", takže tými striebornými vecami čo ležali okolo "taniera s jedlom". Jedlo sa napichne na "vidličku" a dá sa do pusy. Tento postup som spravil, nebolo to až tak zložité. Najedli sme sa a pred odchodom sme Pánovi za barom zaplatili presne tými papierikmi. Prišli sme von z "Krčmy" a išli sme ďalej.. "Veľmi si mi pomohol, bez teba by som si toľko peňazí nikdy nenazbieral, ďakujem.." Znenazdajky mi povedal, keď sme kráčali. "Pomohol? Ja by som bez teba nevedel ani to, že nejaké peniaze existujú..Neviem ako zvládnem moju cestu ďalej, ale musíme sa rozlúčiť." Povedal som s vážnym tónom a pripadal som si ako najväčší nevďačník. Ale nemal som na výber, musím sa spoliehať sám na seba, nie byť závislý na nejakom smrteľníkovi. Podal som mu ruku,ľudské gesto, ktoré ma tiež naučil on.