Červenec 2011

Wotomeru at aki and Akogeru akojásuru aku~ 9.časť

8. července 2011 v 22:16 | Inukaja
Prebral som sa. Zobudil som sa znovu v tej istej izbe, v známom prostredí. Typické. A v noci som rozmýšľal, dlho som rozmýšľal a prišiel som na jednu vec. Musím sa rozhodnúť, či dám nášmu vzťahu so Saniirom buď pauzu, alebo definitívny koniec. Rozhodol som sa pre tú pauzu. Chcem si ešte všetko urovnať v hlave. Až potom sa s ním o tom môžem pozhovárať. Je pravda že nepochybujem o tom, že ho naozaj milujem. Potrebujem si ale urovnať veľa vecí, v ktorých som si neistý. Musím ísť za ním, som odhodlaný hneď teraz zo seba odhodiť prikrývku, obliecť sa a ísť. Skôr či neskôr, budem to mať aspoň za sebou. Nechcem byť trápny a oznamovať to môjmu susedovi cez internet. Zasa, ako vždycky. Stojím pred jeho dverami. Tento krát sa trochu bojím na tie dvere čo i len zaklopať. Bojím sa, že nebudem schopný sa s ním o tom bez problémov porozprávať. Možno pred ním zostanem len tak stáť a budem sa tváriť, ako keby som bol nemý. Netuším, ale v kútiku duše dúfam, že to tak nebude a že sa nerozplače ani on a ani ja.. Ako vždy, keď som stál pred dverami, ktoré boli z vonka hnedá, a vnútri biele, zaklopal som. Včera jeho rodičia neboli doma a dnes taktiež nie. Takže, ako inak, dvere otvoril môj krásny blonďáčik. Za jeho nohami stál aj malý Huggy. Mazlíček rodiny Warmeshowcov, vlastne celého ich domu. Malý biely psík s veľkými rozkošnými očami. "Echm.. Aj po včerajšku si prišiel?" Ozval sa a ruky si strčil do vreciek. "Hej, musel som prísť. Bohužiaľ nie s dobrou správou." Jeho kyslí výraz sa stal ešte horším, keď som dopovedal. Začal som rozprávať, pripadal som si, ako učiteľ čo vysvetľuje látku z matematiky, ale na prekvapenie všetci dobre chápu, o čo sa jedná. "Pauzu?! Prečo?.. Aha.. Hej, už chápem.. P-prosím ťa, odíď.." Jednoducho ma vyhodil a ja som musel ísť preč. Kráčam, kráčam po chodníku obloženom tehličkami. Uf.. Až teraz si začínam uvedomovať, ako dávno som sa nezamýšľal nad takýmito maličkosťami. Vôbec sa nepamätám, že by ten chodník takto vyzeral. Pamätám si ho ako obyčajný, betónový chodník. Prekvapuje ma, že ho tak rýchlo spravili, no čo, asi nie som jediný, čo urobil krok dopredu. Tento chodník zmenu potreboval, tak ako aj ja. Heh.. Asi začnem byť blázon, ak si budem myslieť, že mám veľa spoločného s obyčajným chodníkom, že áno? Určite že hej, nikto normálny neuvažuje nad niečím tak patetickým. Dnes som nešiel do nášho parku. Rozhodol som sa, že znova pôjdem ku mojej babičke. Bude to pravé miesto na oddych a premýšľanie. Okrem toho, že je to pravé miesto na oddych, je aj pravý deň odísť. Za hodinu mi ide autobus, stíham. Pobalím sa a idem. Nech vypadnem z tohto mesta. Všetko potrebné mám v batohu a tá hodina prešla rýchlo. Odrazu som už sedel na sivej sedačke "úžasného" autobusu. Do uší som si dal slúchatká a skôr než dohrala 17. pieseň, vodič autobusu ma upozornil na to, že už sme tu. Konečne, znovu cítiť zmenu už iba vo vzduchu. Čerstvý vzduch, vôňa pečúcich sa koláčov a v okolí samé polia. Zašiel som za strom, čo bol predo mnou, pretože sa nikde inde východisko nenašlo. Dav ľudí sa naraz nahrnul pred autobus, aby si zobrali svoju batožinu a keďže som ja mal iba jeden ruksak, nemusel som tam čakať. Oprel som sa o strom a vydýchol som si. V tej chvíli som zacítil na krku teplo.. Dych, áno, je to dych človeka. "Poď so mnou a nič sa ti nestane." Pošepkal mi do ucha. Ten hlas mi bol strašne povedomý. Osoba ma schmatla za ruku a ťahala ma za sebou. V tom ruchu si to ani nikto nevšimol, zašli sme za roh domu a konečne sme aspoň na chvíľu zastavili. "Však to si ty.." Spoznal som ho. Na prvý pohľad, je to on. Ten mafián ktorý ma minule zaniesol domov, ten mafián ktorý ma uniesol a ten istý mafián, ktorý zabil svojho človeka iba preto, lebo si zo mňa uťahoval. "Hej som to ja. A teraz poď, nemám čas na zbytočné strácanie času tu vonku." Poslúchol som ho. Predsa len on bol ten, čo ma nie len uniesol, ale mi aj pomohol. Možno už tento krát také šťastie mať nebudem, ale.. Aj tak nemám čo stratiť. Prišli sme na nejaké miesto. Neviem čo sme tu robili, bolo tu fakt iba pole, čiže samé steblá trávy a pšenice. "Huh?" Pred očami sa mi odrazu zjavila brána, ktorá tam pred tým vôbec nebola. Bola neviditeľná? A že ja som divný. Ony, títo mafiáni tu majú neviditeľný úkryt! To snáď nie je možné.. Asi to nebudú len tak nejaký amatéri. Vidno že sú na veľkej úrovni. Som zvedavý, čo by tento šéfko čo je pri mne spravil, keby že začnem utekať, zrejme nič, pretože utekať je vlastne nemožné, keďže mi dal putá, to kedy stihol? Ts. A ja som si to ani nevšimol. Trochu ma postrčil a ja som vhupol do priestoru, kde našťastie žiadny zlý ľudia neboli. Iba posteľ, sedačka, stolík a podobné veci, čo sa nachádzajú v normálnej izbe. On sa posadil na sedačku a mňa nedobrovoľne posadil pri neho. Sedačka bola ako uliata, presne pre dvoch. Celá táto izba ma prehnane desí. Je tu všetko až nadmieru normálne, čo sa mi teda vážne nezdá. "Volaj ma Kyo." Povedal. Zapozeral som sa na neho. Ale.. Bol som rád že mi povedal aspoň to, ako sa volá, takže Kyo. "Hm.. Ja som Shuichi." "Áno, to ja predsa viem" On to vie? Prekvapene som sa na neho pozrel. On vie moje meno, či už sa ani nemám čudovať? Všetko čo sa stane mne, je divné, ale to, že má nejaké tajné zdroje asi až tak divné nie je. To že sa zamýšľam nad divnými vecami tiež nie je divné, zvykol som si. "A, prečo som znova tu?" "Potrebujem ťa." Jeho odpovedi som nepochopil, ale určite niečo bude znamenať..