Červen 2011

Princezná Mononoke

29. června 2011 v 13:52 | Inukaja |  Anime, doramy, filmy, hry...
Konnichiwa, Minna-san! (^w^)○
Mononoke, Mononoke.. Som celá zMononokeniná :D Ale no fájn. Zasa idem komentovať niečo, čo sa hýbe a je to v telke. Hái, je to určite nečakané, bude to anime Mononoke Hime. (Princezná Mononoke.) Anime, ktorá vznikla skôr, ako môj dátum narodenia! ^w^ Ak sa dobre pamätám, myslím že v roku 1997, ale už som sa tým dávno nezaoberala, tak neviem. V jednu dobu sme to s bratom pozerali 5 krát za deň, teraz stačí raz za týždeň, ale každý týždeň to musíme vidieť aspoň jeden krát. Dosť ma to chytilo, a hlavne tie melódie v anime, boli také očarujúce. A prostredie taktiež, hlavne tie lesy. Nemôžem zabudnúť ani na Kodamov ( malý biely mimozemštankovia, čo sú aj na desingu. Ten je mimochodom od Riku-cháán :3 Je úžasný :3) A tí vlci.. Raawrr.. Krásny bolíí >.< Ale tie svine. A hláška od Mononoke: " Ja niesom človek! Ja som vlk!" A také jedno, čo si ja osobne myslím že je pravdivé, a ja sama som také podobné vymyslela. Hláška od jedného chorého uja: " Chlapče.. Život je krutý a prekliaty, ale aj tak je mnoho dôvodov prečo žiť" Krásne proste.. *__* A ešte že. Som vďačná aj môjmu učiteľovi výtvarnej, ten mi Mononoke poradil, mu aj vďačná samozrejme musím byť, pretože je to niečo skvelé. Aj keď ten koniec bol taký divný, ako aj Duch Lesa, ale celé je to tak divno krásne. Celý príbeh je vlastne o starodávnych bohoch. A ony, tie zvieratká tam vedeli rozprávať! :D A divný bol aj slepá Okotto, (to je jedna sviňa). A ešte Pani Eboshi! Na tú nemôžeme zabudnúť :D Ten jej smiech je asi za všetko :D Aaa, taký ujkoo!! :D Na takých veľkých topánkach, starý mních! :DD To je ten: " To je zlato, ty jedna nevzdelanko! Ale keď chceš tak mi ho môžeš dať a ja ti dám za to peniaze" Proste, celá anime srší humorom, aj keď ja mám najradšej tú časť, keď Mononoke príde zabiť Pani Eboshi a Ashitaka Mononoke zoberie preč a on je postrelený, tak padne na zem zo svojho losa a Mononoke dobehne ku nemu že: "Na čo si ma zachraňoval! Mohla som ju zabiť!" " Mohla si zomrieť.." " Ale ja sa smrti nebojím! Teraz by som mala zabiť aj teba!" Položí nad jeho krk meč. A on ju odrovná že: "Si krásna.." A ona odskočí od neho :D No úplne bohové to je. A tí vĺčikoviáá :3 A Kájo :DD Som sa smiala na tom tri hodiny, na celej anime, proste stojí za to si ju pozrieť ;3
Skreslenie postáv: 9/10
Skreslenie okolia: 10/10
Grafila: 9/10
Dej: 10/10
***
Celkový dojem: 100000000%!!! ( Ležatá osmička proste) ^^


Smrť..

11. června 2011 v 22:11 | Inukaja |  Anime, doramy, filmy, hry...
Konnichiwa..
Chápem, že toto nebude nič k téme týždňa, ani nič okomentované.. Ale potrebujem sa vyrozprávať. Včera bol deň, tak zábavný, až dokiaľ som nezistila to, čo sa stalo. Včera zomrela moja starká [teda vlastne prastarká, ale to je nepodstatné] a už to bolo iné, ako keď mi pred štyrmi rokmi zomrela babička.. Už som neni to 6-7 ročné dievčatko, čo sa na pohrebe nenápadne smialo, pretože čiastočne ani nechápalo čo sa vlastne stalo. Tento rok mi umrela aj sesternica, ktorá bola bohužiaľ postihnutá. Aj tej som bola na pohrebe, ale to bolo iné.. S tou som toľko nebola ako so Starkou Markou. S ňou som bola každodenne, bývala s nami a ja, keď som dnes prišla zo školy a nečakala ma, začala som si prehrávať dni vtedy, keď tam ešte bola, keď som sa jej stále zdravievala "ahoj" a potom sme išli spolu obedovať.. Zostalo mi úplne na nič. Došla som domov a musela som sa ísť naobedovať.. Vošla som dnu, ku starkinému domu.. Mamina tam varila v kuchyni. Sama.. Zmocnil sa ma strašný smútok. Kebyže tam neni mamina, prisahám že sa rozplačem.. Už tam nebola starká, ktorá chodila okolo maminy s hrncom v ruke... Stála tam iba mamina za sporákom a povedala mi, že si mám ísť vziať zo špajzi kura a zemiaky.. Poslúchla som teda a šla som. Rozplakala som sa tam. Utrela som si slzy a vzala obe misky. Normálne som sa najedla a pri tom ako som jedla som nazrela do starkinej izby.. Nesedela na posteli ako vždy.. Cez posteľ bola prehodená deka a na nej nejaký vankúš a kytica.. Toto som písala včera a dnes chcem pokračovať.. Dneska bol deň pohrebu.. Starkinho pohrebu.. Došla som na cintorín do Žitaviec (miesto kde za mnlada bývala) a stále som mala pocit, že sa budem smiať, pretože ja som taká šibnutá, že sa smejem na veciach ktoré sú smutné, aby som nezačala revať ako šialená.. Tak som sa snažila, aby som sa nesmiala.. Tak som sa nesmiala. V takom domčeku alebo čo to bolo na cintoríne som zazrela rakvu.. Nebola úplne zakrytá. Starkú bolo vidieť do pása, teda skôr hlavu.. A... Iba som sa tam pozerala, nič som detailne nevidela.. To ma nerozplakalo.. Ale keď sme mali ísť už na omšu do kostola, mali sme sa s nou ísť posledný krát rozlúčiť. Vošli sme tam a uvidela som ju.. Ležala tma v tej rakve a okolo ruky mala pátričky (ruženec alebo ako sa to volá)... Teraz mi už do smiechu nebolo.. Rozplakala som sa, keď som si uvedomila že ju už nikdy neuvidím.. Že sa s nou už nikdy neporozprávam.. Už nikdy ma nikto nebude volať inými menami ako ona.. Už nikto ma nebude poučovať o tom že som mala upratať stôl.. Už nikto mi nebude nikdy kázať stále vyvolávať mamine.. Už nikdy sa spolu nezasmejeme a už nikdy so mnou nebude nikto, keď budem čo ja viem chorá, alebo bude mamina v robote.. Možno že starká činžáková ale to už bude iné.. Vždy som síce vravievala že ako starkú činžákovú mám radšej, pretože na mňa stále nekričí, ale nie je to tak.. Predsa len, vždy, keď ma nevychovávali rodičia, bola tu Starká Marka, ona ma vždy ako bábätko kočíkavala, ona bola proste ONA.. Najlepšia starká, čo som mohla mať.. Ale.. Môžem byť rada, že nezomrela násilnou, bolestnou, alebo chorobnou smrťou, že áno? Zomrela tak, ako by si priali každý ľudia.. Teda tak si to priala aspoň ona.. Bolo to celé takto: Starká išla o pol tretej ráno (2:30) zavolať deda, že sa jej ťažko dýcha a zle sa jej rozpráva. Do postele naspäť sa jej pomohol dostať dedo a potom išiel zavolať maminu. Tá utekala za starkou.. Stalo sa jej to viac krát (starkej, že jej bolo takto zle), tak spravila mamina to čo zvyčajne, dala jej tabletku.. Vždy to pomohlo, ale teraz to bolo iné.. Starká jej povedala: " Ďakujem že si ma doopatrovala." Mamina išla rýchlo zavolať sanitku, ale akonáhle dorazila, starká posledný krát vydýchla.. Teda aspoň tak mi to mamina povedala.. A keď sme dneska sedeli v kostole a maminka nerobila nič iné, len si každú chvíľu utierala slzy, zas som si uvedomila to, že už sa s nou nikdy nestretnem.. Možno to strašne prežívam, ale predsa len som to musela napísať, inak by som sa asi zbláznila..
Ale všetko bude teraz od základov iné.. Pretože ona bola v našej domácnosti potrebná.. Ona bola človek, s ktorým som bola častejšie ako s maminou a to ona bola vždy so mnou keď bola mamina čo ja viem v robote.. A teraz to tak nebude.. Budem doma stále sama ale.. Viem že si počase zvyknem, ale teraz to bude hrozné..Už teraz pri písaní nejakého sprostého článku revem.. Pozajtra... To znova bude také isté ako piatok, keď tu už starká nebola.. Prídem domov zo školy, a starká ma už nebude zdraviť a vítať pred garážom na stoličke a hovoriť mi že či ideme spolu obedovať.. Teraz sa môžem strčiť.. Budem sa môcť ísť sama nažrať... A ešte v prázdnom starkinom dome.. To bude ako za trest... Viem že niesom jediná, ktorej sa toto stalo. Niekomu sa stalo aj niečo horšie, zomrela im aj celá rodina, majú smrteľnú chorobu.. No nič.. Som ticho.. Musím len dodať, že starkú som ľúbila a stále ľúbim.. Verím, že je v nebi a stretla sa s Babkou (jej dcérou ktorá zormela keď som mala 6-7) a je tam šťastná. Keď niekedy zomriem ja (pochybujem že pôjdem do neba, ale keby hej), tak sa tam s nimi stretnem a.. Teraz to bude pre nás všetkých ťažké, že starká odišla, ale zvládneme to, musíme.. ♥

Veľkoleposť! ~ Alebo Prvá časť našej poviedky! ^^ Jej veľkolepý názov je:"Namarie, my love~"­

1. června 2011 v 14:31 | Inukaja
◘ ~ 1.Kapitola ~◘
•Z pohľadu Semeho•


Čas, na ktorý som čakal už odo dňa, keď mi šéf oznámil, že mám jednu úlohu. Bola pre mňa veľmi významná, aj keď to bola len cesta od nášho tábora do Euphrásie [Eufrázie]. Neviem prečo, ale veľmi som sa na tú cestu tešil. A vlastne... Jeden dôvod by som aj mal. Konečne vypadnem aspoň na chvíľu z tohto Tábora. Pretože som tu skoro stále, teda ak nerátam lúpežné výpravy. Teda aj krádeže, prepady, vraždy a tak podobne. Ale toto je niečo úplne iné, aj keď budem musieť cestou vylúpiť nejaké domčeky, do tej krajiny musím za každú cenu doraziť. Chcel by som ju vidieť, aj keď je to obyčajná a nezaujímavá krajina. Takže, 18:00 práve odbilo a keďže ešte nie je leto a dneskajšie počasie nie je moc priaznivé, začalo sa stmievať rýchlejšie ako zvyčajne. Pobalený som, všetky potrebné veci so sebou mám? Hádam hej.. Dýka, nejaký chlieb.. Skvele, to je snáď všetko, á, ešte jedna fľaška. Môžem už konečne ísť, aby som čo najrýchlejšie šéfovi oznámil, ako v tej krajine je a ujasnil mu koľko som toho vylúpil. Vyšiel som z miestnosti, ktorú ľudské oko ani nemohlo zazrieť, keďže bol celý náš Lúpežnícky Tábor neviditeľný. Museli sme byť predsa tajný, aby nás skvelý ochrancovia zeme ktorú okrádame nenašli a nechytili, že áno? Prirodzene.. "Kvap, kvap.." Super! Ešte začne aj pršať! Ako teraz vyleziem z tejto nečakanej udalosti? Skvelé.. "Buch, Bam, búúm!" Sakra! To je moja loď! Vlastnými očami som videl, ako rozbúrené more s jeho silnými vlnami moju loď obúchalo o jeden útes, dosť rozmerovo veľký útes! Sláva! Dorazil som. Eh! Toto ako Euphrásia vôbec nevypadá. Asi som predsa len, ešte nedorazil? ...Moja loď skončila, za to búrka ešte len začala. Neviem, či je toto nejaký neobjavený kus Euphrásie, ale je tu veľa hôr a predo mnou menšia hnedá tabuľa, ktorá bola pripevnená o širokú skalu. Žeby to bola predsa len nejaká jaskyňa? Hej, má zaujímavý otvor, presne ako mávajú jaskyne. Nemám na výber, predsa som len vstúpil do skaly, na ktorej bola tabuľa s nápisom: "Hory Stratených". Už aj ten názov znie úžasne.- Je tu dosť tma, ale hlavne zima. Čím ďalej som išiel, tým bolo chladnejšie. Kráčal som ďalej a ďalej až som konečne uvidel malú štrbinu, cez ktorú bolo vidieť nejaké svetlo. Presvitalo medzi kameňmi rôznych druhov. Bolo celkom slabé, ale už som si mohol rýchlo domyslieť, že za chvíľu bude vidieť východ. Tak sa aj stalo. O pár minút som zazrel taký otvor ako keď som do jaskyne vstúpil, len tento bol o trochu viac zahádzaný kameňmi. Predsa som sa len vyhrabal. Stál som pred nejakým kontinentom. Búrka a ešte aj toto, šéf ma zabije, prisahám.. Nie, čo to vlastne hovorím? Veď ja tu umriem sám, som momentálne úbohý stroskotanec na nejakom neznámom kontinente, ktorého nepoznám meno, uprostred búrky a z mojej lodi je len veľká troska.- Rozhliadol som sa po okolí a v horizonte som videl len samé lesy, poprípade nejaké lúky alebo tak, ale moc civilizovane to tu nevypadalo. Vidím len pár malých dediniek a aj tie sú moc ďaleko.. Takže mojím východiskom budú tie lesy. Všimol som si, až teraz, že už je druhé poobede od vtedy, čo som odišiel z Tábora. Takže celý deň, no dobre, mohol by som sa hnúť, aby som sa dostal aspoň niekde, kde sa dá existovať a hlavne prespať. Musím si to premyslieť. Išiel by som stadiaľto, kde nie je ten les tak moc hustý. Tuto kúsok cez tento chodníček, potom ďalej už chodníček nebude a o značkách na stromoch neviem, teda ich aspoň nepoznám, ale tieto lesy sú pre mňa najväčšmi cudzie. Neskôr by som hádam našiel nejakú dedinku alebo aspoň trochu útulnejšiu jaskyňu, kde by sa dalo prespať, aby som nemusel spať na tomto strome. Unavený som už dosť, keďže som nespal už dve noci, ale s týmto som mal počítať. No nič, idem Ďalej.. Prešiel som ten chodníček, aj ďalej a ako som si myslel, chodník už prestal mať svoj smer a vytratil sa. Aj tak som kráčal ďalej, ale žiadnu dedinu ani nejaké miestečko na prespatie som nevidel. Pomaly som sa začal uzmierovať s tým, že budem musieť spať len tu na zemi. Kráčam teda ďalej a ďalej.. Nič nevidím, sakra.. Samé stromy, pníky, kríky.. Úplne nesympatický a nesymetrický les, čo bolo predpokladateľné.. Úzke, malé, úzke, malé, úzke malé.. Vysoký strom, krík, vysoký strom krík.. Malý kameň, veľký kameň, malý kameň, veľký kameň.. "Wau" Rýchlo som zastavil a sadol si za krík. Predo mnou som zazrel obrovský vodopád, ktorý sa vzpieral nad veľkým jazerom. Jeho voda bola tak číra a tak priehľadná. Poobzeral som sa po celom jazere a zazrel som tam osobu.. Slnko bolo už za skalou, ktorá bola za vodopádom, a kvety, ktoré obrástli skalu sa tešili každej kvapke, ktorá na nich z vodopádu padne. Machy tak isto. Vodopád tiekol v takých istých intervaloch ako od začiatku, čo tam sedím a schovávam sa za kríkom. Postava, či osoba stála v jazere ma fascinovala. Pozoroval som ho už dobrú pol hodinu. Môj pohľad bol konečne poriadne zaostrený, aby som si všimol všetky detaily.. Bol ako bábika.. Mal krásnu porcelánovú pleť a dlhé bledé vlasy. Oči mal sfarbené do modra, ak som teda videl dobre. Keď mám zrak zaostrený, všímam si proste každý detail, hoci aj úplne nepodstatný. Bol tak zaujímavo krásny.. Nikdy som nič tak krásneho nevidel, to vážne nie. Ešte nikdy.

•Z pohľadu Ukeho•


Zoria...
Nádherné hlavné mesto východnej strany nášho malého sveta. Je obklopená veľkými zelenými poliami a nádherne rôznymi miestami, kde sa dá prechádzať. Všade naokolo počuť žblnkot neďalekej rieky, ktorá končila v hlbokom, záhadnom ale predsa tak krásnom mori. Zvieratá tu nie sú agresívne, pretože tie, ktoré ostatných ohrozovali takzvaný "ľudia" vyhubili. Nazývajú sa ľuďmi, najinteligentnejšími tvormi na planéte...Pohŕdam tým.. Už dávno zabudli, čo sme ich naučili.. Im nie je súdené vedieť princíp a tajomstvá života.
Nechápem ich konanie. Každý z nás má svoju úlohu na svete. Tak prečo sa staráme do ostatných? Každý myslí v tejto dobe len na seba. Ničia prírodu a neuvedomujú si to. Ľudia si zaslúžili byť odobraní o naše znalosti. Nikdy som nemal ani tú možnosť porozumieť ľuďom, pretože ak nemusím, tak sa im z celku vyhýbam. Necítim sa dobre v ich spoločnosti... Mám pocit, že ma pohľadmi prepichujú.. Keby nenávistný, žiarlivý, pohŕdavý pohľad vedel zabíjať, už by som tu dávno nebol. Strávil som v Zorií asi dva mesiace. Svet je v tejto dobe prehnilý... Každý sa niekde ponáhľa. Myslia len na budúcnosť svojej rodiny, ale.. kto myslí na budúcnosť planéty? Zabíjajú ohrozené druhy, či už spomenutých zvierat alebo rastlinstva. Svedomie neutíšia tým, že jedno zlo zabijú väčším. Našťastie, dnes Zoriu opúšťam..
Začalo pršať. Prechádzal som tesnými ulicami mesta. Čierny plášť s kapucňou, ktorá mi zakrývala moje blonďaté, dlhé vlasy jemne prefúkol vietor. Sivé oblaky zatienili modrastú oblohu. Vtáky sa stiahli do svojich úkrytov a ich spev zanikol v hlasitom hrmení. Pridal som ku kroku, pretože som pred sebou mal ešte dlhú cestu a nechcel som tu uviaznuť. Cestou som narazil do niektorých utekajúcich osôb, ale nikto z nich tomu nevenoval väčšiu pozornosť. Pri sebe som mal len flautu a biely kožený luk so šípmi, čiže som si nemohol dovoliť zostať tam čo i len o 15 minút dlhšie. Mal som menší problém so strážcami mesta, pretože ma presviedčali, aby som tu teraz keď je búrka ešte chvíľu počkal a potom sa pobral na svoju cestu. Keď to s nimi nešlo dobrou cestou, odišiel som im z dohľadu a vyliezol som na strom, z ktorého som nasledovne preskočil vysoký plot, ktorý mesto obklopoval. Človek by si myslel, že som sa zbláznil, ale ja som si bol 100% istý, že sa mi nič nestane. Nanešťastie, ako som dopadal na zem sa mi jedna noha na mokrej tráve pošmykla a ja som čľupol do veľkej mláky..."No skvelé.." povedal som si potichu popod nos...Som celý premočený a voda z kaluže na mojich svetlých vlasoch tiež nebola nenápadná. Kaluž neobsahovala blato, ale predsa len, jemne sivú vodu na mojich vlasoch vidno. Zašiel som na neďalekú pastvinu, kde som si kapucňu zložil z hlavy a rukami som v tráve naznačil znak podobný latinskému δ. Zhlboka som sa nadýchol.. Teraz mi stačilo povedal len jedno slovo.. A tým bolo ...
"Nova.." Okolo mňa sa zhromaždilo žlto sfarbené svetlo, ktoré malo príjemnú formu. Nepálilo príliš, a nebolo ani studené. Jemne mi zasvietilo na vlasy, ktoré na svetle zažiarili ešte viac, ako predtým. Pomaly som zavrel oči a predstavil som si nádhernú krajinu, do ktorej mám namierené. Potichu som šepol : "Transvolitant montes infinitum et incerti absque limitatione" (Leť cez hory nekonečnosti, bez obmedzenia a nepresnosti ). Zrazu som sa ocitol v krásnej, žiarivej krajine. Moja rodná zem - Avery. [Eivery/Eivry]. Počasie tu bolo priaznivé, slnko bolo vysoko na oblohe a konečne som našiel môj stratený pokoj. Skontroloval som si, či som pri kúzle premiestňovania nespravil chybu a či mi žiadna vec, ktorú som so sebou mal nechýba. Luk som teraz vytiahol zo spod plášťa, a pripevnil som si ho na chrbát. V mojej zemi musím byť opatrný. Vypadalo to tu oproti Zorií.. Tak.. Mierumilovne...Nikto iný okrem mňa a iných zvierat, poprípade mojich príbuzných toto územie neobýva. Vchod sme bezpečne zamaskovali, takže tu už stovky rokov nevstúpila ľudská noha na naše územie. Je to tak.. pre nás.. lepšie... Tieto slová sa v mojej mysli pomaly ohrali stále dookola. Počul som ich ešte vtedy, keď som bol malý. Nenávidel som to... Bol som poučovaný hneď od malička... Dosť už ku mojej minulosti. Zamieril som si to do neďalekého lesa. Kráčal som po lesnej cestičke, ktorá bola na zemi pokrytá kopou listov, ktoré keď som na ne dostupil, vydali šumivý a lámavý zvuk. Vytiahol som moju flautu, a začal som na nej hrať. Nikdy som nevedel veľa pesničiek, a tak som často improvizoval. Najradšej som mal ale jednu pesničku, ktorá som zložil sám. Pripomínala mi.. mňa.. Flauta, hudba a šípy boli veci, ktorých som si na svete vážil najviac. Pravdaže, okrem života, prírody a voľnosti. Na týchto troch veciach sa odohrával môj život. Mal som ich so sebou už dlhšiu dobu, a nikdy si nemienim nikde zohnať náhradu za ne. Jemne som pri chôdzi a hraní na flautu privrel oči. Malý, pestrofarebný motýľ mi sadol na plece. Zbožňujem motýle, jednoducho všetky okrídlené tvory. Ale napríklad komáre, pavúky, stonožky a podobné monštrá nemusím. Nenávidím všetko, čo má viac nôh ako ja. Prišiel som k môjmu obľúbenému miestu. Bol to vodopád, stekajúci do lesného jazierka. Jazierko obsahovalo lekná a lotusy, ktoré si len tak plávali po hladine vody. Okolo poletovali zelenkasto-modré vážky, ktoré mávali svojimi priesvitnými krídielkami. Ich veľké oči pozorovali okolie, nemohli poľaviť v strehu. Boli ako "strážkyne a informátorky" našej zemi Avery. Vedeli o každých novinkách, a taktiež vedeli vždy, keď sa niečo významné alebo nezvyčajné stalo. Kľakol som si ku jazierku a prstom som prešiel po hladine vody. Voda bola vlažná, príjemná na dotyk. Luk so šípmi a flautu som položil na neďaleký breh jazierka. Vyzliekol som sa, a cez seba som si prehodil iba bielu priesvitnú látku, do ktorej som si zababušil plecia a chrbát. Vstúpil som do vody a začal som sa umývať. Cítil som , že relaxujem. Vône naokolo boli príjemné, a to vytváralo priam neodolateľnú atmosféru. Moje končeky zlatistých vlasov sa potápali do vody. Presunul som sa bližšie ku vodopádu, a zatvoril som moje modré oči. Voda mi stekala po tvári, a to ma strašne upokojovalo. Prijímalo ma to zabudnúť na všetky nepríjemné veci, ktoré sa mi dnes stali. Tak dlho som vo vode bol, že som ani neregistroval svet, ktorý sa odohrával medzitým. Realita mi unikla, a ja som sa zamyslel v mori spomienok.