Duben 2011

T_T Vec, ktorá ma zabila...

28. dubna 2011 v 18:46 | Inukaja |  Denník
Toto je môj blog, takže si naň budem písať čo ja chcem.. Dokonca aj takú vec ktorú ja rešpektujem s názvom "ROZCHOD". Pochopila som jeho význam.. Už viem, že je to najbolestivejšia časť lásky.. Ale... Keby som ju nemala aspoň tak rada... Keby som ju tak nemilovala ako ju milujem! ... Keby som tu žiadosť na rozchod podala ja, lenže rozísť sa chcela ona! Ah.. Ja to proste neznesiem, budem si donekonečna opakovať "Prečo práve ja". O-ona..Bola osoba pre ktorú som žila, a keď sa to skončilo takto, jednoducho cez facebook a ešte k tomu na to nemala ani poriadny dôvod! J-ja.. Ja to proste nechápem. Vraví, že je pre ňu ťažké to povedať a pritom to hovorí s takou ľahkostou, akokeby mávla čarovným prútikom. Znovu to bude také ako predtým. Jednoducho najlepšie kamošky, nič viac, nič menej. Žiadne hry naozaj, žiadne objatia, žiadne bozky, nič. Ako vtedy, vtedy dávno keď som mala takých osem a nič som ku nej ešte necítila.. Mohla mi povedať už na začiatku, že somnou nechce chodiť..A nie teraz, po roku... Je to ako zapichnutý kôl do srdca.. Bolí to.. Veľmi... A ešte hvorí že ja som sa chela rozísť, ale nie je to tak! Jej rozhodnutie ale rešpektujem, keď mi to povedala prvý krát, presvedčila som ju, že to nie je dobré. Ale už sa to stalo druhý krát, a pochopila som, že ma už nemá rada... Viem. Som blbec, neviem sa zmieriť s tým, že už spolu nie sme.. Ale nedokážem sa tváriť že sa medzi nami nikdy nič nestalo, to proste neviem! Mmmh... Držím pusu.. Nemôžem to písať lebo je mi ešte horšie.. Už iba spomienka na to, je pre mňa utrpením, ráno bolo všetko v pohode a teraz... Je všetko na ruby...- Idem už..Nebudem vás tu obťažovať mojími problémami. Mala by som radšej napísať novú časť, nie? Aby ste tu miesto tohoto mohli prečítať poviedku...- Saoynara minnátka, a prajem vám rozhodne krajší deň ako som mala dnes ja! :*

Wotomeru at aki and Akogeru akojásuru aku~ 7.časť

10. dubna 2011 v 13:49 | Inukaja

Zase to známe prostredie. Sýto oranžové štyri steny a gitara ktorá leží pred skriňou ako zvyčajne. Poličky plné kníh a iných zbytočností. Lenivým pohybom som si najprv sadol na posteľ a potom aj vstal. Úplne sa mi zatočila hlava a ešte som si radšej ľahol naspäť. Pozrel som sa na hodinky. Malá ručička bola na 9 a veľká na sedmine. Pomaličky sa ručičky pohybovali a tikali a ja som sa iba prizeral na to, ako ten čas uprchá. Vôbec sa mi vstávať nechcelo. Chcel som sa už konečne poriadne vyspať po tých všetkých úžasných zážitkov konečne vyspal. Ležal som takto podľa hodiniek dobrých 30 minút a nezažmúril som ani oka. Po chvíli nezmyselného polihovania som sa konečne postavil bez akéhokoľvek zapotácania a prezliekol som si pyžamo. Sláva. Bol som už oblečený, ale zároveň hladnejší ako vlk pri love na Červenú čiapočku. Zišiel som konečne dole schodmi do miestnosti s chladničkou z ktorej som cítil vôňu kuraťa. Mama znovu varila obed už zavčas rána, aby mala všetko včas pripravené. Ako vždycky. Z chladničky som si vybral maslo a postavil som sa ku kuchynskému pultu. Moja nasledujúca činnosť bola natieranie chlebu a zjedenie chlebu. Upratal som si to po sebe, tanier som hodil do dresu a maslo do chladničky. Navliekol som si bundu a šiel som si vyvetrať hlavu a trochu si usporiadať myšlienky. V noci pršalo. Ja vzduch po daždi milujem. V ovzduší je potom všetko také svieže a pre mňa aj voňavé.. Znovu som zopakoval to čo deň pred tým, zakopal som na dvere ale s tým rozdielom, že teraz mi rovno otvoril Saniiro. Vytiahol som ho ďalej do parku, jediné miesto ktoré bolo navštevované iba nami dvomi. Znovu naša stará dobrá lavička, jediná čo tam v parku vlastne bola. Rozmyslel som si to, na lavičke sa mi už sedieť nechcelo, stále dookola len tá lavička. Chytil som ho za ruku a ťahal som ho do mojej izby so zámienkou že sa ideme učiť, pretože som nepochopil učivo. Jednoduchá a dosť detinská výhovorka, ale nič schopnejšieho ma nenapadlo. Sadli sme si pri stôl čo som mal uložený v izbe a vyložil som na to všetky kopy kníh a učebníc z ktorých som mal úlohu. Vypisoval príklad za príkladom, písmenko za písmenkom a vôbec som nechápal s kadiaľ to všetko môže vedieť keď je odo mňa podstatne mladší, takže by mal mať menej školských vedomostí ako ja sám. Nuž, jedno prekvapenie za druhým, musím ho s niečím prekvapiť aj ja, inak by to nebolo férové. Stoličku som si posunul nenápadito bližšie a bližšie až som bol dosť blízko aby som mohol spraviť to čo som mal vymyslené... Moja ruka mi vkĺzla jemu do nohavíc. Z ruky sa mu v tom momente vyšmykla ceruzka. "Ááh.." vzdychol, čo pre mňa vyzeralo dosť nádejne a vyvyšovalo to aj emóciu že sa mu to páči.. Teším sa, moja ruka tam bola viac než 4 minúty ale teraz mi ju menším úsilím vybral. "Aléé, mmh.. Prepáč." Nepovedal som to veľmi presvedčivo, to som zbadal aj ja. Povedal som to takým škodoradostným tónom a to som práve nechcel. Nuž, ale jeho reakcia bola predpokladaná, podľa toho čo mi vtedy povedal na lavičke. Ts.. Z toho vyplýva že ma možno miluje, ale vadí mu že sme toho istého pohlavia. Moje pochodové myšlienky prerušil: "Ehm.. Idem teda dokončiť ešte tú fyziku." Takže fyziku. Tie úlohy boli iba zámienka, ale keď mi ich už spravil, čo už. "Hotovo!" Skríkol akoby nadšene. Šťastný asi aj bol, pretože to bolo namáhajúce a aj ťažké. "Vďaka.." Mojou slušnosťou bolo poďakovať sa, aj som mal za čo, keď mi tie úlohy spravil vlastne všetky. "Táák, ja by som už išiel." To "išiel" zvýraznil natoľko že som si bol úplne istý že tu už nechce byť. Postavil sa zo stoličky až tak nemotorne že tá stolička sa prekotila. Rýchlo ju postavil, akože sa nič nestalo a rýchlim krokom si nasmeroval cestu k dverám. Keď som sa naňho tak díval a silno rozmýšlal, prišli na mňa divné chúťky, ktoré som ešte nikdy nemal. Predsa som len vedel o čo ide. Rozbehol som sa za ním a bezcitne som ho pritlačil o stenu a ruky som mu zaistil tým, že som mu ich dal obidve nad hlavu... Začal som ho bozkávať a naše jazyky si dávali vojnu ktorý vyhrá a premôže toho druhého (?). "P-prestaňme.. Prosím." Zavzlykal. Ale na to aby som len tak prestal sa mi to až príliš páčilo a aj keby som ledajako chcel aby som prestal, nemohol by som. Mám takú skvelú príležitosť. Z úst som prešiel aj na krk a moje ruky sa zapojili a vkĺzli pod tričko. Vzrušoval som ho a on iba mlčal. Škodoradostne som sa usmial. Predsa len som bol rád že sa nevzpiera až tak moc, žeby mi to vadilo. Chytil som ho do náručia a hodil na posteľ, ktorá mierne zavŕzgala a z kuchyne sa ozval mamín hlas: "Idem na nakúpiť, takže nič nespravte." Upozornila ma a počul som kľúče, odišla. Na Saniira som sa zvalil aj ja a zostal som zarazený čo som v túžbe po ňom dokázal. Presne tomuto sa povie úplne neovládanie. "Shuichi?" Povedal moje meno a zatiahol ma za košeľu. "Aj ja ťa milujem.. A veľmi moc." Akonáhle dohovoril ma pobozkal a v rozkroku som cítil teplo. Bola to jeho ruka... Saniiro pokračoval.. Rozpol mi zips na rifliach a začal mi ho aj lízať.. Bol som v siedmom nebi. Teraz som zistil čo je príjemné a fakt dobré.. "Nie, nie nie.." Celú situáciu zvrtol Saniiro a pretočil ma dole. Zoskočil z postele a prikázal mi, aby som si tie nohavice obliekol naspäť. Už aj tak som videl že má slzy na kraji a v mojej povahe veľa násilia nebolo a musel som sa ovládať, aspoň pre tento krát..
Odkaz pre RAYDENN: Kebyže si chceš prečítať predošlú časť * ak by si si túto poviedku prečítať chcela* tak je to hneď článok čo bol pred týmto.. A pre ostatných: Táto časť je vynahradednie, pretože veľmi veľa nič nepridávam a možnože teraz ani nepridám, tak kebyže nie, toto je zatiaľ všetko ^^ Dúfam že sa páčilo.

Wotomeru at aki and Akogeru akojásuru aku~6. časť

8. dubna 2011 v 19:55 | Inukaja

"Ha ha ha ha ha!" Počul som smiech z nejakého balkóna čo bol nado mnou. "To bolo iba víno!" Smiali sa ďalej. Uvedomil som si to. Pche. Takto si zo mňa vystreliť. Chalan, ktorý mi ležal na kolenách rýchlo vstal a postrielal všetkých čo tam stáli. Popadali ako kolky. Zostal som úplne zarazený. "E-ehm.. To si nemusel..." Náhle zo mňa vyhŕklo. Už na začiatku keď som sa tu nečakane objavil som vedel že sú to mafiáni, bolo mi všetko jasné, takéto "bezdôvodné" zabíjanie bolo u nich úplne bežné. Postavil som sa aj ja a spomenul si na to, čo povedal pred tým, že ma zanesie domov. Šiel som teda tesne za nim a za malú chvíľu sme sedeli v aute, ktoré on ani nešoféroval. Aj na to mal samozrejme sluhu. Sluha nám obidvom otvoril dvere ako pravý gentleman a posadil sme sa do auta. Komorník obišiel auto a nasadol si na predné sedadlo za volant. Vodca mafiánskej mafie (?) my rýchlim pohybom cez oči obviazal nejakú vzorovanú šatku aby som zrejme nevidel na cestu a auto sa potom naštartovalo a začalo sa pohybovať. Najradšej by som bol keby som v tejto situácii vlastne ani nebol ale bol by som iba v bábätkovských časoch keď som nič podobné riešiť nemusel a také slovo že auto si predstavoval iba pod názvom "Brm, brm." Tak by to bolo jednoduché. Až príliš jednoduché a ružové, presný opak toho akí tento svet je. Odrazu auto prudkým nárazom zastalo a "on" mi odviazal šatku. Z okna som už videl známe prostredie, konkrétne lavičku.. Čiže je to park. Odsunul som sa kúsok od neho, chcel som otvoriť dvere a keď som sa už-už chytal kľučky znova už po niekoľký krát odskúšal tú istú techniku na zastavenie. Chytil ma za rukáv. "Hm?" Obzrel som sa a pohľad som zamieril na neho. "Ak niekomu povieš čo i len slovka o mojej existencii, tak ti prisahám že ťa zničím ja osobne. Teraz ťa nechám na pokoji, ale ak niekomu niečo povieš, bude s tebou zle. A nie, vôbec to nie je žart. Ber to ako výstrahu." Akonáhle dohovoril, pustil ma, čo malo symbolizovať to že už môžem vkľude ísť. Tak sa aj stalo. Natiahol som sa za kľučkou a vystúpil som do známej trávy nasiaknutej vodou. Noha sa mi prehĺbila nižšie a pomaličky som z parku vyšiel, tak ako aj jeho auto z ulice. Vošiel som do nášho domu a tam sa na mňa z kuchyne vyvalili vystrašený a zúfalý rodičia s kopou otázok. Na všetky som sa im pokúsil odpovedať. Boli to však samé klamstvá, o jeho existencii ani o tom že ma uniesla nejaká mafia som im nič nepovedal. Hm,.. Rozmýšlam či to mám vôbec Saniirovi niečo povedať. Asi bude lepšie keď to zatajím aj pred ním. Rodičom som povedal že idem ku susedovi, takže jedna veta ktorá bola dneska pomerne pravdivá. Konečne som už stál pred známymi dverami Saniirového domu a jednoducho som zaklopal. Dvere sa otvorili ale v nich nestál on ale jeho mama. Proste som sa slušne pozdravil a opýtal sa na Saniira. Pri dverách už stál on a jeho mama odišla dovnútra. "Ahoj! Som rád že si tu.. Kde si vôbec bol, Shuichi?" Oboril sa na mňa Saniiro hneď ako ma zbadal a silno ma objal. "Hm.. Chýbal si mi." Pritisol som si ho ku sebe silnejšie. Po chvíli obímania som ho pustil a zavolal ho na menšiu prechádzku. Zobral som ho konečne inde ako do nášho obľúbeného miesta, parku. Kráčali sme úplne pomaličky, je to logické, keďže sme sa nikam neponáhľali.
"A kde si teda bol?" Oslovil ma otázkou, ktorú som nechcel počuť.. " Saniiro... Naštveš sa veľmi, keď ti to nepoviem? Má to niečo spoločné s ďalším únosom, ale viac ti naozaj povedať nemôžem.." Povedal som mu nerozvážne, ale zároveň aj trochu premyslene. "Nie, hnevať sa nebudem" Povedal trochu sklesnuto a z jeho hlasu to bolo aj cítiť. Nevedel som čo mám na to povedať a už vôbec nie ako ho mám trochu utešiť. Chytil som ho za ruku a rozutekal sa k nejakému jazeru čo tam bolo a zatiahol som ho tam aj so mnou. "Shuichi! Ja neviem plávať!" Skríkol keď som ho pustil. Chytil som ho naspäť do náručia a bolo teplo, takže nám zima zrovna nebola. "Neboj sa.. Nepustím ťa." Uistil som ho aby náhodou nezačal panikáriť. Ja som stresovať nemusel, plávať som vedel, aj keď skok do jazera som na pláne ani nemal, všetko to malo na svedomí šmyknutie. Keďže som to naplánované nemal, pomohol som mu vyliezť na breh jazera a potom som ho vyprevadil domov. Moja a určite aj jeho mama neboli nadšené, keď sme prišli celý premočený domov a ani nám dvom nebolo všetko jedno pretože sme boli úplne premočený.. Ale prezliekli sme sa a ponorili sme sa do ďalšej ríše snov..
Prepáčte, (-.-") Viem že táto časť bola taká o ničom pretože v nej nebola nijaká akcia ale potrebovala som ju. Sľubujem vám že nabudúce bude tá časť zábavnejšia, teda aspoň obsahovo lepšia. Milujem vetu z tejto poviedky: "Ak niekomu povieš čo i len slovka o mojej existencii, prisahám že ťa zničím" ♥~