Leden 2011

Gomeen

26. ledna 2011 v 13:23 | Inukaja |  Oznámenia
avatar
Konichiwa... ˇoˇ
Keďže tu dosť dlho okrem nového desingu nepribudlo, musím vám odkázať že som chorá a nejako som maminu presvedčila či nemôžem aspoň na hodinu na počítač. Súhlasila, ale tak skoro ma tu neuvidíte. Vyliečená by som mala byť v Piatok, čiže možnože v piatok už na počítači budem pravidelne.- Mala som už počítačovú krízu tak som sa sem musela zastaviť. Pôvodne som sa tešila že si budem písať s Kitsune, lenže som si spomenula že ona tu nie je- je v škole. Čo je pre nás dve hrozné, lebo tu budem až v piatok a neskôr by som ju nepresvedčila lebo by sem išiel brat a to som si myslela že aké to bude skvelé mať chorobu a neísť do školy, má to síce výhodu, včera sme mali hrozne ťažkú písomku z ktorej som mala predtým trojku * moja prvá* takže je to taká akoby opravná. Takže som sa jej vyhla a keďže máme v piatok polročné vysvedčenie, pôjdem si asi iba preň, lebo máme predtým ešte päť hodín. V poviedke čo píšem budem mať menšiu pauzu. Vôbec sa mi totižto pri ležaní nechce písať, bolí ma potom hlava a nechce sa mi to z papieru prepisovať naspäť do počítaču, aj keď by som mohla za ten čas čo mi teraz ešte zostáva napísať aspoň kúsok, nemám momentálne žiadne nápady, ale túto poviedku dokončím do konca, aj keby som ju písala bárz aj rok.- No, mimochodom, tento článok berte ako také menšie chorobné pozastavenie do piatku. Piatok tu tiež zrejme na blog nič nenapíšem, pretože sa budem doúčať na tie písomky+ďalšiu básničku. Asi budem s týmto článkom končiť, malo to byť iba krátke oznámenie, ale musela som vám toho trochu viac povedať, teda napísať... Takže do piatku alebo víkendu, Sayónara, minna-san!

Jarný desing

22. ledna 2011 v 14:48 | Inukaja |  Šatník Blogu
         
Yaoi záhlavie

Spokojnosť:99%
Názov: Yaoi jarný desing
Kto tam je: Mello, Near, Usagi, Envy, Wrath. 5 neznámych postáv
Farba:Zeleno- žltá
avatar
Konichiwa, Minna-san! ˇxˇ
Nový desing je nastavený a vypadá to tak že budem v túto dobu pridávať viac poviedok ako denníku. Budem musieť ísť upratovať, tak Sayonara!




                 

Wotomeru at aki and Akogeru akojásuru aku *3.časť*

20. ledna 2011 v 14:28 | Inukaja
V nich stála postava dosť chudá a vysoká na to, aby to bola moja babička. Zobudil sa aj Saniiro a ja som vstal z postele, šiel som pred jeho posteľ. Obrys postavy sa približoval, až bol tak blízko, že som sa nemotorne zvalil na posteľ kde sedel Saniiro. Boli sme obkľúčený. On sa celý chvel, vedel som, že sa bojí, bolo to strašné. Postavil som sa a stál som tesne pri ňom. Odvážil som sa niečo povedať: "Kto si?!" Prehltol som. "To ťa nemusí zaujímať, chlapče." Snažil sa chytiť Saniira. Kopol som ho a vyšmykol sa mu. "Ách ták, takže chceš aj ty." Schytil nás, obidvoch. Držal nás tak pevne že dostať sa stadiaľ by bolo nemožné. On začal kričať a na to prišla nič netušiaca babka. Zloduch ju iba mocne odhodil a vykročil rýchlejším krokom. Snažili sme sa mu vyšmyknúť, no márne. Nie a nie. Bol až moc silný. Niekam sme dorazili a zhodil nás z jeho veľkých ramien. "Do čerta! Kde to sme?!" Zakričal som na neho. On sa iba pochmúrnicky zasmial a pribuchol dvere, zamkol. "Sme v háji... Bude ako rukojemníci, Saniiro." Povedal som zúfalo, keď som sa poobzeral okolo seba. Deprimujúce šedé zaprášené steny a v kútoch pavučiny, špiny, dve dotrhané špinavé postele a veľké dvere, s ktorými sme sa sem dostali. Žiadne okno, výhľad von. A strašný zápach pohlcoval celú izbu. " Shuichi!" Zakričal na mňa Saniiro a venoval mi ďalšie objatie. Miestnosť bola úplná diera v ktorej žiaril asi iba Saniiro. Okrem neho bolo všetko tak škaredé, deprimujúce, ohavné a špinavé. V miestnosti bola iba jedna malá lampa a luster, aby to nebolo utemnené úplne. Bolo to horšie ako v nejakej márnici, oveľa. Objatie som mu opätoval. Zovrel som ho do náručia a zo zúfalským tónom som si povzdychol a pokúsil sa o nejakú napodobeninu úsmevu. Usmial sa aj on, ale to už vypadalo inak, nie tak zúfalo, ale tak rozkošne a milo. "Jednoznačne sa stadiaľto musíme dostať, za každú cenu." Povedal som mu rozhodne a nahodil hrdinský pohľad. On sa stále len usmieval. Dvere boli zamknuté a úplne nedobytné. Okno tam ani nebolo, takže žiadny otvor, diera. "Aspoňže som tu neni sám" Pomyslel si Saniiro v Shuichinom objatí. Postavil som sa a pozornejšie som všetko poprehľadával. Pche, že východ. Veď tu nie je žiadna šanca újsť. Akurát tak že sa stane zázrak a ten údajne mocný muž nás dotiaľ nezabije. Samozrejme že sa mu to len tak ľahko nepodarí. Odrazu sa dvere otvorili a dnu vošiel ten muž. V ruke držal telefón a nahodil hrozne posmešný tón. "Dobrý deň, Pán Tsukoyimi." Povedal do mobilu a hneď som pochopil- nastala tá chvíľka z krimináliek, vydieranie. Toto bude snáď to najhoršie. Ďalej nasledovali slová zloducha, ako zo scenáru. "Výkupné" Iste, akoby inak, čo by iné chcel. Teraz nasledovalo oznámenie času a miesta, kde mal otec doniesť peniaze. "Ty, idiot!" Snažil som sa ho nejakou tou ranou zasiahnuť, no on, on ma odhodil, ako malé decko. *Fiuf* Muž zložil telefón. "Môj otec, príde a donesie ti tie peniaze, ale mám podmienku...Ja aj Saniiro pôjdeme tiež tam, kde sa máte stretnúť." Dal som mu priamy návrh, mohlo by to byť tak ako vo filmoch... Toho sa radšej pridržiavať nejdem. Nesúhlasil, idiot.- "Opovážiš sa niečo urobiť otcovi!" On sa otočil, so smiechom prehlásil: "Čo mi ty s tvojím kamarátkom spravíte?" A zase spravil opakovaný pohyb. Otvoril dvere, vyšiel von a dvere si za sebou poriadne zabuchol, zamkol. "Shuichi..." Saniiro sa na mňa pozeral, že čo všetko som mu natáral. Hm. Ale mne to zbytočné nepripadalo, vytáča ma, že si zo mňa robí srandu a myslí si o mne že som len malé sopľavé dieťa, ktoré stojí pri mamičkinej sukni. Proste, také veci sa zniesť nedajú, pre mňa nie. A ak niečo nejakému z mojích rodičov niečo spraví, je mŕtvy. Šanca dostať sa stadiaľto bola nemožná a prišla na mňa ospalosť a ako vidím Saniiro tiež zíval asi 5x za sebou. Podišiel som k posteli a chytil deku, čo tam bola hodená. Vo vzduchu som ňou potriasol a vypadalo s nej kopu, kopu prachu a špiny. S vankúšom som spravil to isté. On po mne zopakoval a akonáhle som vytriasanie dokončil, začal on. Postele, teda aspoň to čo bolo na nich nahádzané som mal trochu čisté, nezaprášené. Neviem si predstaviť, ako v takomto prostredí vôbec zaspím. Postele sme mali od seba, každý na druhom konci a po dlhom zaspávaní, sme sa rozhodli, že postele spojíme. Predsa, tak by sme mohli rozmýšľať o spôsobe úniku. Spolu sme zobrali jeho posteľ pri tú moju a položili sme ju. Hneď to bolo lepšie. Ľahli sme si a Saniiro sa začal triasť. Ja som si to vôbec neuvedomil, ale jemu bola zima. Pošuchol som sa bližšie ku nemu, aby som ho zohrial, keďže mne až tak zima nebola. Chytil som si ho do náručia a pritúlil som sa. Na začiatku som cítil, že sa od zimy celý trasie, no neskôr, sa prestal chvieť. Začalo mu byť teplo. Videl som, že si pomaly zatvoril oči, zaspal. Jemne som si spopod neho vybral ruku zakryl som ho vyššie, deka mu totižto za ten čas spadla. Otočil som sa na chrbát a ruky som si podložil pod hlavu. Zavrel som si oči a začal som rozmýšľať o ňom, aj o tom mužovi, aj Saniirovi. Za chvíľu som prestal myslieť a zaspal som...

Poviedky

18. ledna 2011 v 17:00 | Inukaja |  Poviedky

alebo
alebo

Wotomeru at aki and Akogeru akojásuru aku *2. časť*

17. ledna 2011 v 18:46 | Inukaja
"Au!" Utrpel som ranu do hlavy. Obzrel som sa, bol to zas on- Oh, aha, to malo byť objatie objal ma zo zadu. " Dobré ráno!" Odzdravil som sa. " Vyľakal si ma.- Ako sa vlastne voláš?"
"Saniiro" Odpovedal mi. " Ja som Shuichi." Predstavil som sa po ňom. Takže
Saniiro. Myslím, že to medzi nami nebude až tak zle, môžeme byť priatelia. " Počkaj tu" Vošiel som po tichu dnu, a zobral si tašku čo som mal na chodbe. Dnes je už Pondelok čiže škola. Povedal, že je tu nový. Navrhol som mu, aby sa prihlásil do našej školy a keďže je o 2 roky odo mňa mladší, prihlási sa do nižšej triedy. Mali sme čas, pol siedmej, kopu a kopu času do ôsmej. Spravil som mu menšiu prehliadku okolia školy. Povedal som mu, že sa bude rekonštruovať škola, čiže máme niekoľko dní voľno, pretože budú sa aj meniť radiatory - polka z nich je odtrhnutá a tak podobne. Pozrel som sa na neho. Jeho bledo blonďavé krehučké vlasy mu lietali vo vetre, zaujímavý pohľad. Pozrel som sa na hodinky. Och jój. " Poď, my tam musíme byť skôr, aby si sa aj prihlásil." Prišli sme dnu a z menšími komplikáciami sa konečne prihlásil. V prvom školskom dni po Vianočných prázdninách. Katastrofa ako vždy navalili nám všetky tie najťažšie písomky zo všetkých a ja som sa
samozrejme nestihol učiť keď som bol včera v tom parku do druhej ráno. Všetky písomky dopadli na 3, 4
a jedna na prekvapenie bola na 2. Áno, úžasné známky. Učiteľky na niektorých predmetoch vážne nemôžem vystáť, ten ich prístup. Pochybujem že si tieto trojky opravím, nejako to prežijem. A ešte tie úlohy. Konečne zvonenie na koniec. Dal som si tašku na chrbát a vyšiel som z budovy. " Už si skončil?" Skočil predo mňa Saniiro. Skončil skôr, mohol som si to domyslieť. "Iste. Ty si ma tu čakal?" Jeho odpoveď bola jasná, ale vôbec som nechápal na čo ma čakal, keď mohol skončiť aj dve hodiny predo mnou. To proste nepochopím. "Akí bol tvoj prvý deň v škole, hm?" Áno, opýtal som sa ho to, pretože ma to zaujímalo a chcel som to vedieť. Povedal mi, že sa učili, učili ale že im učiteľka nedala veľa úlohy, čo nám teda hej. " Saniiro, mám návrh. V utorok, čiže zajtra mám ísť k babke na vidiek. Pôjdeš so mnou? Samého ma to tam totižto nebaví a je tam veľa vecí čo sa dá robiť a ak vieš, od zajtra sú jarné prázdniny, čiže týždeň voľna. Pôjdeš?" To bol môj návrh, keďže by som sa u babky nudil. Jeho odpovedi som sa tešil, súhlasil. Povedal som mu nech sa trochu pobalí,a že ráno o deviatej bude už na autobusovej stanici.
-----------------------------UTOROK-----------------------------------
"Dobré ráno!" Bol tam presne na čas. Aj on aj autobus. Nasadli sme si a na prekvapenie bolo voľných miest dosť, sedeli sme pri sebe. Cesta ku babičke trvala 1 a pol hodinu ale pri rozprávaní- teda skôr plánovaní čo tam budeme robiť. Nápadov bolo dosť a ešte k tomu kúpili nový bazén takže o jeden schopný plán na viac. Dorazili sme a akonáhle sme vystúpili nás pred autobusom čakala babička. "Ahoj" "Dobrý deň" Pozdravili sme sa, nuž museli sme sa ako tak správať aby mi otec k tomu parku nič nepriložil. Aj so starkou sme išli do domu. Klasika, nič sa tu od tej doby čo som tu bol nezmenilo. Dom takí istí ako bol a zajace tiež boli také isté až na to, že mláďatá už podrástli. Rozhodol som sa, že splním prvý plán, čo som si vymyslel- Ukázať Saniirovi dom a po dome okolie. Najviac je tu asi polí, keďže je to dedina a potom lúk. Proste dedina. Prechádzali sme sa po poli neskôr som mu ukázal aj tie lúky, potraviny, malé domy, kostol, záhrady, vinohrady.. A iné dedinské veci. Po našej dlhšej obchádzke sme konečne dorazili pre dom, prišli do záhrady pred veľkú rozkvitnutú čerešňu a sadli si pod ňu. Jemný vánok sa nám pohrával s vlasmi a on si mrmlal nejakú pesničku. Započúval som sa a vnímal každý tón v pesničke. Lepšie som sa posadil a oprel o strom. "Krásna pieseň, Saniiro" Povedal som, aby som už konečne skončil to zarážajúce ticho. Povedal, že mu ju spievala mama, čo bolo pre mňa zaujímavé, keďže sme tu, v tejto dobre a nie v nejakom staroveku, kedy mamy deťom spievali uspávanky. Musel som sa usmiať, inak to proste nešlo. Postavil som sa a vyzval som ho, aby sme už išli dnu, že je už zima. Tak sme sa tak nešikovno postavili a pomalým krokom namierili k dverám. Aké teplo... "Som hladný, a čo ty?" Povedal som mu, keď som si už všimol že v bruchu mám hotový orchester. Podišiel som do kuchyne a schmatol nejaké koláče čo nám babka uvarila. "Sú výborné!" Po dlhšom mlčaní sa ozval Saniiro. "Áno." Musel som súhlasiť, babkiné koláče by nemal rád snáď len nejaký blb, lebo boli vážne chutné. Najedli sme sa a prezreli sme si izbu kde budeme spať. Postele tam boli dve. Aspoň že. Spravili sme si ešte menšiu prechádzku a prezliekli sme sa trošku skôr do pyžama, nemali sme čo robiť, keď už bola taká tma.- Tak sme si ľahli a spali. "Ťup,ťup,ťup." Z chodby som počul kroky. Babka? Takto neskoro? No čo možno nás len ide pozrieť. Dvere sa roztvorili a v nich...

(Gomenasai, táto časť je krátka.

Wotomeru at aki and Akogeru akojásuru aku*1. časť*

12. ledna 2011 v 19:40 | Inukaja


Zastaviť sa pri prázdnote a túžiť spáchať hriech...
Je šero, chladno, počasie je na nič. A to som mal ísť dnes do parku. Zrejme pôjdem, zoberiem si dáždnik a nebude to žiadny problém. Obliekol som si tričko, sveter, rifle a hodil si na seba kabát. Vyšiel som z domu a roztvoril si dáždnik, vykročil dole schodmi čo máme pri dverách. Zabočil som na chodník, potom cestu a aj do trávy. Vošiel som do parku, všade tma, bolo zamračené a mraky mali vojnu, ktorý vyprodukuje viac kvapiek. Stúpal som aj po tráve. Nohy sa mi prehlbovali do presiaknutej trávy. Podišiel som k lavičke, a rukou som odhrnul nával vody čo tam stál a sadol som si. Lavička bola studená ako všetko ostatné tu vonku. Začal fúkať silný vietor, tak som sa zaboril hlavou viac do šálu, ktorý som mal okolo krku. " Toto sa môže stať len mne!" Skríkol som. Šál mi unášal vietor, stále ďalej a ďalej... Ale zastal, z tmy vyšla postava, ktorá zachytila môj šál. "Myslím že tento šál je tvoj" Tá postava sa priblížila a usmiala sa, potom mi podala šál. "Áno, vďaka" Zobral som si ho. Keďže mi bola zima, obviazal som si ho. "Čau" Pozdravil som sa a vykročil som smerom od neho.
Nejakí kus som prešiel a schoval sa za jeden roh domu, išiel za mnou. Do
čerta, toto mi chýbalo, aby ma prenásledoval nejakí chlapec z parku... Čudujem sa že v parku vôbec bol, keďže do toho parku okrem mňa nikto nechodí. " Nejakí čudák" Povedal som rozhodne.
Na nejakého sériového vraha nepripadal, vypadal rozkošne- áno, vráti
ť sa späť do reality, pretvárka. Ale ide za mnou, doviesť ho domov by bolo riadna hlúposť. Poodbočoval som pár uličiek, ale toto nie, táto je slepá. Zostal som zarazene stáť pred tehelným múrom ktorý ukončoval ulicu. Priblížil sa a pritlačil ma ku stene. Sakra! Môžem sa pripraviť na smrť, nie umrieť ešte nechcem. Kopol som ho a začal som utekať smerom k východu z uličky, bol tesne za mnou, ale bol pomalší. Môj dych aj buchot srdca bol čoraz rýchlejší. Nevládal som ale predsa som utekal. Všade bola tma, nič som nevidel, môj dom...Je nikde. Ja som zablúdil, prehral som! Dohoní ma. Narazil som o obrubník a spadol na cementový chodník... " Au..." Snažil som sa vstať, no márne. Ako som povedal, dohonil ma. Zaistil ma aby som neušiel- sadol si na mňa. Teraz som bol pripravený na najhoršie, smrť. "Ahoj! Znovu sa vidíme!" Z úsmevom po mne skríkol. Zostal som v šoku, on...On ma prenásledoval iba preto, aby sa mi pozdravil? Vylúčené. " Ak ma chceš zabiť, zabi ma!" Jeho pohľad svedčil o tom, že neviem o čom hovorím. " Ja? Ako to môžeš povedať... Išiel som iba domov, dom mám pár metrov od tadiaľto a myslel som si že sa hráme na naháňačku keď si začal utekať." Úplne zle, on sa hral na naháňačku. Ja idiot. Vrah? No to iste. Postavil sme sa a vykročili smerom domov no stále sme sa neoddeľovali. " Tak, tuto bývam!" Ukázal na oranžový dom čo stál tesne pri mojom. On je môj sused. *Fiuf* ako je možné, že som si ho nikdy nevšimol. Popriali sme si dobrú noc a išli sme domov. Otec sedel v obývačke na gauči a pozeral sa na hodinky. "Shuichi" Um... Nechápavo som sa pozeral ale keď som si všimol hodiny pochopil som, 2 hodiny ráno. " O-otec..." Povzdychol som si, toto som úplne pokašlal a je mi jasné ako zle za to budem mať. Poslal ma do izby, že ráno si to vyjasníme...To bude ešte len ráno. "To hnusné svetlo" Zašomral som, keď som sa zobudil. Málo hodín, takže stihnem újsť, otec spí. Potichu som sa obliekol a odcupital do záhrady. Nepršalo práveže sa začala obloha vyjasnievať keď v tom...

(Prosím, akí je váš názor, mám v nej pokračovať?)

Konbanwa! :3

11. ledna 2011 v 17:13 | Inukaja |  Denník
Obrázok
Konbanwa, minna-san! <(^w^)>
Tento článok píšem pretože sa nudím a musíte vedieť že tu som. Bude asi krátky *článok* pretože je len takí na rýchlo...Myslím že dnes zapracujem na nejakej poviedke, ktorá bude jasneže že YAOI.  To som chcela odkázať. Dnes nenapíšem už asi nič, tak vám sem aspoň prídam kawaii obrázok...














--------------------------------------------------------------------------------------------
http://i193.photobucket.com/albums/z281/Saphirelagem/DNd%20Poisoned/mn2.jpg

Démonská stránka osobnosti

10. ledna 2011 v 20:13 | Inukaja
Démoni ako sú upíri, mimozemštani, vlkodlaci, čarodejníci a iné nevyjadrené záhady okolo tohto = PARANORMÁLNE JAVY. Duchov za tieto veci považovať nebudem na to že duchov považujem za duše, nie strašidelné bytosti. Aj keď som ich dávnejšie za tie strašné, hrozivé, krvilačné bubáky považovala. Samozrejme, kto by nemal rád záhady a kto takí ako ja by nechcel byť v tej dobe keďžil čo ja viem Dracula či iní upíri alebo čarodejníci...Záhadné bytosti ktoré podľa všetkého v minulosti existovali, samozrejme, môžu to byť len obyčajné zaujímavo vymyslené legendy. Všetko je možné keď sme pri tomto Paranormálne by sa dalo nahradiť aj slovom Záhadné či nenormálne.  Prirodzene sa týmito javmi zaoberá veda. Roky, roky, rokúce sa vedci a iní ľudia snažia zistiť a dosvedčiť existenciu týchto zaujimavých a záhadných postáv no všetko je to veľká nevyriešená záhada. V minulosti to bolo a ja stále nepochopím prečo aj dnes sem neprídu takí upíri či čarodejníci. Vážne hej. Táto téma bude kratka pretože je to všetko čo som povedať chcela...Takže Sayonara a nachádzajte stále zaujímavejšie a zaujímavešie záhady!!!

Nový desing- Vianočný Loveless

5. ledna 2011 v 11:30 | Inukaja |  Šatník Blogu
Záhlavie

Názov:Zimný desing- Loveless
Farba: modro-biela
Ským: Natsuo a Yoji
Spokojnosť: 89%